Stačil jediný pohľad |Dramione| ✓

Srandičky srandičky ale čin žiadny

Draco sa s nikým ešte dlho nebavil. Sám nevedel prečo. Proste ho to dostalo. Bolo to pre neho veľa informácií naraz a on ich musel vstrebať.

Grangerova chodila s Weasleym, Weasley ju miluje ale ona nie, už dva krát sa s ním normálne bavila a nechcela ho zabiť na mieste.

Ale to čo ho stávalo najviac bola jedna veta ktorú Grangerová povedala,  alebo ako ona povedala, veta ktorú jej povedal Weasley.

"Nemôžem mu len tak povedať, že ho nemilujem keď on, ako sám povedal, ma miluje tak ako nikto!"

To ho štvalo najviac. Wealsey ju nemiloval. Videl to. Grangerová nebola ani na večeri vtedy a on sa tam len tak smial. A ešte dlho potom. Grangerová len tak pozerala na jedlo. Alebo pri vyučovaní nedávala pozor. A Weasley? Tomu to bolo všetko u prdele. Smial sa, bavil sa, ale nikto okrem neho si nevšimol, že sa Grangerová trápi. A on ešte vedel dôvod.

Bolo asi desať hodín večer. Draco nevedel zaspať. Vstal z postele, pozrel sa na svojich spolubývajúcich ale spali. Teda aspoň si to myslel.

"Draco kam chceš teraz ísť?" Ozval sa ospalím hlasom Theo.

Draco sa pomaly otočil. "To ťa nemusí zaujímať." Odbil ho a uškŕňal sa na neho.

"Ale Draco ty už nemáš oči len pre Grangerovú?" Opýtal sa posmešne Blaise.

Draco pretočil oči a šiel k dverám. "Veď práve začali hliadky!" Poznamenal ešte Theo, ale Draco už tomu nevenoval pozornosť.

Prišiel ešte k stolíku pri jeho posteli a zobral si prútik. Jeden nikdy nevie. "Možno práve preto ide. Čaká že na chodbe stretne Grangerovú." Draco si uvedomil význam jeho slov. Zobral so svojej postele vankúš a hodil ho po Blaisovi.

Šiel von z izby aj cez to, že počul ako sa mu chalani smejú. Robili to často, a aj keď sa mu to nepáčilo, už si na to zvykol. Zvykol si ignorovať to.

Chodil len tak po chodbe. Nechcel ísť na astronomickú vežu. Nemal na to náladu. Teraz mu stačí aj chodba. Celá tá záležitosť s Grangerovou mu liezla na mozog.

"Mafloy! Vieš veľmi dobre, že od desiatej bývajú hliadky. Tak čo tu robíš o pol jedenástej?" Vyrušil ho z myšlienok jemu veľmi známy hlas.

Usmial sa. "Tak to mám šťastie, že máš dnes hliadku ty." Bol rád že ju videl. Dokonca vyzerala, že je v oveľa lepšie nálade, ako bola vtedy. To zlepšilo náladu aj jemu.

Hermiona si založila ruky na prsiach. "Nemám na to náladu. Buď pôjdeš hneď teraz do svojej izby, alebo ti budem musieť dať trest." Uškrnul sa na ňu. 

"Kruté, ale pochopiteľné." Povedal ale ani sa nepohol. Čo to robí?

"Tak ideš alebo?"

"Nie, zostanem tu a ak budeš chcieť, pomôžem ti s hliadkou." Odfrkla si.

"Nechcem tvoju pomoc. Choď lebo ti budem musieť dať vážne trest." Zasmial sa. Keby mu ho chcela dať, už by to dávno urobila. Niečo sa medzi nimi zmenilo, ale to bolo pochopiteľné. Dospeli. Už si není tie malé decká.

"Nevyzeráš, že by si mi chcela dať trest." Protestoval Draco, a Hermiona sa na neho zamračila. Postupne jej začínala dochádzať trpezlivosť.

"Keby si mal aspoň trochu rozumu, už by si bežal do svojej izby." Musel sa znovu zasmiať.

"Možno nemám rozum, ale za to môžeš ty." Draco si až potom uvedomil čo vlastne povedal. Vedel že mal odísť. V jej blízkosti sa dlho neudrží.

"Akože ja?" Nechápala Hermiona.

"Nechaj to tak." Snažil sa to zahovoriť.

"Mám ti dať trest?"

"Ak bude s tebou?" Usmial sa na ňu Draco. Čo to s ním je? Grangerová.

"O čo ti ide? V poslednej dobe sa chováš celkom divne." Zamračil sa. Veď za to mohla ona! 

"Ale o nič. Počkaj ako vieš že sa chovám divne?"

"S nikým sa nebavíš. Ako vtedy keď sa s teba stal smrtožrút."

Draco sa na ňu zamračil. "Bavím sa teraz s tebou." Zrazu pocítil ten známy pocit. Chcel sa s ňou hádať. Chcel sa s ňou pohádať tak, že na tú hádku nikdy nezabudne.

"To sa nepočíta. A už prestaň so mnou kecať a choď."

"Nejdem!. A ako si to myslela s tým že sa chovám ako keď som sa stal..."

Nestihol do ani dopovedať. "Vtedy si tiež chodil po hrade ako bez duše a s nikým si sa nebavil." Pokrčila ramenami.

Grangerova keby si vedela že to kôli tebe sa teraz tak chovám zase. Pomyslel si Draco ale viac to nekomentoval.

"Nič o mne nevieš! Nepoznáš ma! Zmenil som sa!" Zakričal flustujúco.

Hermiona si posmešne odfrkla. "Srandičky srandičky, ale čin žiadny." Povedala a Draco sa na ňu zase zamračil.

"Ako ti to mám dokázať?" Opýtal sa jej.

"Nemusíš mi nič dokazovať. Ale ak mi chcete vážne dokázať že si sa zmenil, urob mi radosť, a choď do svojej izby, aby som ti nemusela dávať trest." Povedala a prešla okolo neho.

Draco ju ale chytil za ruku. "Chceš sa ma snáď zbaviť?" Opýtal sa jej do ucha. Stratil to. Už sa s ňou nechcel hádať. Už cítil len...kurva! Má problém...

"Nebuď blázon Malfoy." Odpovedala. Draco to už ale nevnímal. Zase sa nechal uniesť. Vyzerala ako princezná.

Pozeral sa jej chvíľu do očí. Potom ju chytil za tváre a dekolt a spojil ich pery v jedny. Ten pocit! Neopísateľný! Úžasný a proste...Ach! Tak dlho to chcel urobiť.

Hermiona nevedela čo sa deje, ale aj tak mu bozk opätovala. To čo cítila u toho bozku, ešte u žiadneho nikdy necítila. Dokonca si bola istá, že cíti aj tie motýliky v bruchu.

Keď sa Draco po chvíli odtiahol, pozrel sa jej do očí, a zmizol za rohom.