Stačil jediný pohľad |Dramione| ✓

"Vážne je pre mňa dôležitý."

Prešlo už pár dní. Medzi Hermionu a Dracom, sa vôbec nič nezmenilo.

Každú ich voľnú chvíľu trávili spolu, väčšinou sa rozprávali alebo bavili o veciach zo školy. Ale zároveň sa začínali viacej hádať, kôli úplným hovadinám, ale aj tak si dokázali  rozumieť a vždy spolu našli vhodnú tému.

Dnes večer tomu nebolo inak. Rozprávali sa, smiali a pritom jedli zmrzlinu. Tému menili často, zážitky zo školy, ich pocity behom vojny a dokonca  preberali aj školu.

"Mia, ani nevieš aký som rád, že sa chceš so mnou normálne baviť, keď moja minulosť je taká aká je..." Povedal zrazu Draco a atmosféra bola zrazu hustá, až sa dala krájať.

"Oh áno, minulosť dokáže zraniť. Avšak môžeš od nej utekať alebo sa z nej poučiť. " Odpovedala mu Hermiona.

"Ty si ani zďaleka nezažila to čo ja." Odpovedal jej Draco a hneď toho oľutoval. Bolo mu jasné, že aj ona si prešla svojim.

"Zomreli mi rodičia Draco!" Kričala na neho a to asi zabudla že je noc a jeho rodičia majú izbu tiež na vrchnom poschodí. A zhodou náhod to počuli. "Pretože keď stratíš, niekoho na kom ti tak strašne záležalo...zostane už len...diera...a žiadna sviečka ani modlitba...ti nepomôže a tebe zostane iba pocit viny...a náhrobok...." Začala plakať Hermiona a Draco sa necítil moc dobre. Toto nechcel. Nechcel ju rozplakať.

"Máš pravdu neviem si to predstaviť." Povedal Draco a následne sa zamračil. "Ale ja denne zažívam tiež bolesť ešte stále." Pozrel sa do jej teraz červených očí. "A môže za to jediná osoba." Dokončil a pozrel sa zase do zeme.

"Hovorí sa že čím viac miluješ, tým viac trpíš... a ja tomu verím..." Začal znovu Draco keď bolo ticho.

"Skvelý spôsob ako žene vyjadriť lásku." Odfrkol si v druhej izbe Lucius a Narcissa mu dala jednu výchovnú.

"Pamätám si tvoje vyznanie lásky." Odpovedala mu Narcissa. Ach! Narcissa moji rodičia mi ťa vybrali za ženu, a ja nemôžem nesúhlasiť pretože si krásna a proste ani nemôžem odmietnuť." Citovala Narcissa jeho slová, keď ju žiadal o ruku. Lucius ju vraždil pohľadom, ale potom už to neriešil.

"Áno tento príbeh už poznáme, Draco!" Odpovedala ironicky Hermiona.

"Keby nebolo teba, tak dodnes neviem čo je to láska..." Začal Draco znovu do ticha. Jeho hlas bol tichý ale aj tak hrubý, preto to bolo počuť do oboch miestnosti.

"Štyri roky si to znášal úplne v pohode, a teraz mi tu hovoríš že čím viac miluješ tým viac trpíš." Pretočila Hermiona oči. Sama nevedela prečo, ale bola na neho naštvaná.

"Pretože ťa každým dňom milujem viac a viac!" Zakričal na ňu Draco, ktorý pravdepodobne zase našiel svoj hlas. Zrazu bol tiež nasraný a ani nevedel prečo.

"každým dňom si uvedomujem, že ťa milujem viac a viac, a taktiež že to raz bude extrémne bolieť." Pokračoval a urobil k Hermione ktorá teraz stála, tých pár krokov čo ich od seba oddeľovalo.

"To je mi ale strašne ľúto!" Zavrčala mu Hermiona sarkasticky do tváre.

"Ja to ale myslím do prdele vážne, Hermiona!" Povedal už dosť naštvane.

"Pamätáš si deň keď si sa to dozvedela?" Opýtal sa jej tesne u jej tváre. Hermiona slabo prikývla.

"Hovoril si s Parkinsonovou a ja som odpočúvala." Odpovedala mu.

"Vidíš? A odvtedy si sa vždy objavila na miestach kde si nemala byť a v tú najmenej vhodnú chvíľu." Odpovedal jej pravdivo Draco.

"Ale aj ty musíš uznať, že odkedy to viem je všetko lepšie." Povedala Hermiona s úsmevom ale to robiť nemala.

Draco od nej ustúpil a šiel ku dverám, tam sa zastavil než povedal: "Až na to že spolu trávime viac času, to teda lepšie určite není." Povedal a než zmizol buchol za sebou dverami tak silno až Hermiona poskočila.

Narcissa a Lucius poskočili tiež. Ich hádky počúvali čím ďalej tým častejšie. Už sa toho dozvedeli toľko, že im niektoré informácie asi nikdy nezmiznú z pamäti.

****

Ešte v tej večer sa Narcissa rozhodla porozprávať so svojím synom. Prišla k jeho dverám a slabo zaklopala. Myslela si že spí, kým na ňu nezakričal z dverí: "Vypadni!"

Narcissa zaklopala znovu. "Draco synček môžem vojsť?" Opýtala sa s nádejou v hlase.

Dosť dlho bolo ticho. Kým znovu neprehovoril: "Nemám na to náladu."

Narcissa už neváhala a dvere od jeho izby otvorila. Draco si ani nevšimol že vošla. Sedel na posteli, tvár mal schovanú v dlaniach a keď Narcissa vstúpila povzdychol si.

Že v izbe není sám si uvedomil až keď si Narcissa sadla vedľa neho na posteľ. Nič nehovorili. Narcissa mu iba položila ruku na chrbát.

Draco to už potom nevydržal a psychicky sa zrútil. Objal svoju matku a bol stále ticho. Narcissa mu objatie viac ako ochotne opätovala. "Bolí to mami!" Pošepkal jej smerom. "Strašne to bolí."

Myslel tým všetko. Trápil sa kôli nej dlho. A teraz, keď ju konečne mal blízko seba...no, nevedel to popísať. Akokeby sa jeho láska zväčšovala každou sekunkdou. A to vedomie, že ona mu nikdy nebude môcť jeho city opätovať bolelo.

Narcissa svojho syna pobozkala do vlasov. "Ja viem Draco." Upokojovala ho. "Ja viem."

"Ešte do nedávna som bol rád, že sa so mnou baví a chce byť moja kamarátka." Začal Draco.

"Shhh." Upokojovala ho Narcissa keď z jeho hlasu cítila, že nemá ďaleko od plaču.

"Ale v posledných dňoch sa mi vzďaľuje. Hádame sa čím ďalej viacej, kôli hovadinám a keď sa nehádame, len mi to dokazuje, že si s tým musím poradiť sám, pretože ona mi moje city opätovať nemôže." Draco už plakal. Narcissa ho hladila na chrbáte.

Draco sa potom od nej odtiahol a zo slovami že chce byť sám, vyhodil jeho matku z jeho izby. Tá iba prikývla a šla do svojej izby, kde nemohla zaspať.

Takže jediný kto v tú noc mohol pokojne spať bol Lucius, ktorý chrápal na celý Manor.

****

Ďalších pár dní sa Draco Hermione vyhýbal. Vlastne sa neukázal na raňajkách, obede, večeri a ani nikde na Manoru. Proste trčal len v svojej izbe a nevychádzal. Choval sa ako nejaká rebelka.

A Hermione postupom času dochádzal ich rozhovor. On jej povedal ako sa kôli nej trápi, a ona ho ignorovala.

A keď sa neukazoval ani potom a jej pobyt na Manoru sa postupne krátil, začala si uvedomovať, že čím viac ju Draco od seba odháňa, a čím viac s ňou Draco není, tým viac jej chýba a uvedomuje si, že je pre ňu dôležitý.

Proste sa nejako dostal do jej života a nešiel si miesto v jej srdci, nevedela čo to je, ale vedela, že ho potrebuje aby sa psychicky nezrútila.

Jej nálada sa totiž za tých päť dní, čo toto Draco robil, rapídne zhoršila a celkovo klesla.

Na šiesty deň, od vtedy čo Draco nevyšiel z izby, sa Hermiona rozhodla jednať. Na Malfoy Manor už ani nemala byť tak dlho, posledné tri dni, a odídu naspäť do Rokfortu.