Revenge

1.

Vstala som z postele na otravný budík, ktorý sa ozval celou mojou izbou. Vyrovnala som sa ako pravítko, ktoré keď použijete na matematike, aby ste narysovali presnú priamku a pretrela si tvár. Zívla som si a pozrela na telefón. Bolo presne päť hodín ráno a tridsať minút. Mala som pól hodinu na to, aby som sa pripravila do školy a na to, že to bude opäť zaujímavo- nudný deň tak, ako vždy.

Nohy som vložila do papúč, ktoré ležali pri mojej posteli a konečne som sa z nej postavila. Prešla som k zrkadlu, pri ktorom bola fotka v rámčeku, ktorý som darovala rodičom k ich tridsiatemu výročiu manželstva, než mali nehodu. Priložila som si dva prsty k perám a potom som ich priložila na ich fotku.

"Dobré ráno." Hlesla som slabým hlasom a usmiala sa. Sú to už štyri roky, od kedy zomreli a mne sa život od vtedy úplne zmenil. Keďže som už nemala žiadnu blízku rodinu, tak som sa musela postaviť na vlastné nohy a začať žiť samostatne. Rozhodla som sa, že splním mamin sen a doštudujem túto školu, aj keď si povedzme úprimne, že to bude veľmi ťažké, pretože túto školu dokáže doštudovať vždy len zopár študentov. Aby som bola presnejšia, tak ich je asi okolo desať. Keďže príjmali okolo tristo študentov, bude veľmi ťažké to zvládnuť. Všetci sa na tejto škole snažia ako len vedia, no na niektorých vidím, že sú tu hlavne len kvôli tomu, aby si predĺžili študentský život a potom ak ich vyhodia, tak vyhodia a pôjdu pracovať. Ja ťa však nesklamem mami.

Doštudujem dejiny a históriu presne tak, ako si to chcela a stane sa zo mňa človek, akým si vždy chcela, aby som bola. Pobrala som sa k šatníku a tam som si dala dobrých desať minút premýšľania, čo si dnes tak na seba vezmem. Nakoniec mi pohľad padol na bielu košeľu a čierne roztrhané džínsy. Košeľu som si zastrčila do nohavíc a rozopla si horný gombík, ktorý mi urobil trochu výstrih. Nemusím sa za nič hanbiť a ani sa nehanbím, pretože kamaráti ma neberú nijako inak a majú ma radi takú, že som sama sebou. Vzala som do rúk kabelku, kľúče od domu a vyrazila na cestu.

Auto som zaparkovala pri dosť luxusnom čiernom bmwčku, ktoré tu parkuje pomerne dosť často, no netuším vôbec komu patrí. Úprimne, ani ma to netrápi, no možno trochu, keďže mám ako taký prehľad, ktorý študent aké má auto.

Zobrala som si potrebné veci a mierila  rovno do učebne, kde budeme mať hodinu histórie a dejín. Sadla som si niekde do stredu a otvorila knihu.

Prezerám si knihu z dejín a premýšľam o tom, čo budem doma robiť, keď sa vrátim zo školy, keď tu mi garantka predmetu položila otázku, na ktorú som nepoznala odpoveď. Do čerta!

"Vedeli by ste mi povedať slečna Anderson aká bola história rodín D’Arezzovcov a Paxtonovcov?" Zadívala som sa na ňu s pohľadom, ktorý vravel jasne, že dnes si z hodiny zrejme domov odnesiem známku FX a to len kvôli tomu, že ja hlúpa som si neprečítala aspoň raz históriu o týchto rodinách, ktoré žili kedysi dávno a ktorých mená ma tak neskutočne štvali, alebo zapojím svoj nudne preštudovaný mozog a niečo zo seba dám von, len aby som dostala hodnotenie E a prešla som.

"Nuž je to dobrá otázka, pretože ste spomínali, že mali medzi sebou nejaké spory...." Začala som opatrne, aby som hneď nevyslovila zlú myšlienku a tým pádom by ma hneď odpísala.

"Áno, boli to spory a však netušíme o čo sa presne jednalo. Prečo si myslíte, že sa tieto spory medzi nimi ťahali celé stáročia?" Nadvihla obočie a založila si ruky v predu.

"Nuž, keďže to boli spory medzi oboma rodinami, tak muselo ísť o niečo, čo bolo v oboch rodinách a čo im asi bránilo v tom, aby mali medzi sebou mier?" Odpovedala som jej na jej otázku otázkou, čo veľmi nemá rada, pretože už po mne začala celkom nepekne pozerať. Chystala sa znovu ozvať, no prerušil ju pohľad na jej hodinky.

"Takže na dnes to bude všetko, keďže náš čas uplynul. Vám slečna Andersonová dnes dávam B." Pobrala sa späť k svojej katedre a ja som si hlavne vydýchla. Na to, že som zo seba doslova vypustila úplne hlúposti, tak som dostala B? To naozaj? Radšej som si rýchlo zbalila veci a pobrala sa preč, pretože by bola schopná si ma zavolať ešte raz a to by som už odchádzala s FX. Ďalšiu hodinu som mala až o dve hodiny, takže som za ten čas mierila k svojej skrinke, kde som mala odložené veci a pri ktorých ma už čakali moji priatelia.

"No ahojte!" Pozdravila som ich a objala sa s dvoma dievčatami a aj s chlapcami.

"Tak aká bola hodina?" Opýtala sa bruneta Leonora, ktorá z našej skupiny bola najbláznivejšia.

"Ani mi o tom nehovor. Ledva som ju ustála. Odpovedala som na jej otázky otázkami, pretože mi opäť položila tu hlúpu otázku o histórii a konflikte medzi rodinami D'Arezzových a Paxtonových." Pretočila som očami a všetci sa zasmiali.

"Prečo si si to aspoň neprečítala?" Ozvala sa blondína menom Julia, ktorá je druhá bláznivá po Leonore.

"Netuším, ale už len pri vyslovení ich rodín mám chuť niekomu vylepiť. Ja viem, je to čudné, ale tie ich priezviská ma tak neskutočne rozčuľujú, že je to až nereálne." Povzdychla som si zmorene.

"Čo ťa na nich až tak veľmi štve?" Opýtal sa Darvin, ktorý bol vysoký a celkom pohľadný, no môj typ to veľmi nebol, aj keď obzeralo sa za ním každé jedno dievča na tejto škole.

"Ja neviem, ale len si predstavte to, že by ste pre nich pracovali alebo im slúžili alebo ja neviem. Strašne ma rozčuľuje už len to, keď počujem D'Arezzo alebo Paxton." Zatriasla som sa a všetci sa zasmiali.

"Tak poď ty D'Arezzová." Zasmiala sa Leonora a potiahla ma na dvor, kde počkáme na ďalšiu hodinu, ktorú máme až o dve hodiny. Netuším, prečo mi priradila to priezvisko, ale nebudem to rozoberať.

"Tak čo máte dnes v pláne?" Opýtala som sa ich a Leonora sa tvárila, že moju otázku nepočula, zatiaľ čo Júlia sa ku mne otočila s úsmevom.

"Ideme do mesta ešte s pár ľuďmi, nechceš sa pridať? Aj tak na zajtra nám netreba nič." Pozrela na Darvina, ktorý jej daroval zamračený pohľad, no ja som sa na tom uchechtla.

"Iste, rada sa pridám." Usmiala som sa a vytiahla z vrecka telefón.

"Dobre, tak teda uvidíme sa v meste." Rozlúčili sme sa a všetci sme sa pobrali na ďalšiu hodinu, ktorá nás čakala. Keď sa vyučovanie skončilo, tak som mierila domov prezliecť sa.