Revenge

20.

Prešlo pár dní od toho, ako sa so mnou Donas snažil hovoriť. Ja som ho vždy úspešne odignorovala alebo som sa vyhla stretnutiam s ním. Je pravda, že ma zoznámil s jeho otcom, ale neostala som tam dlhšie, ako by bolo nutné. Akurát som opäť sedela v škole na prednáške a premýšľala. Donas ma vozí do školy a zo školy späť do ich sveta, no nikdy toho veľa nenahovoríme.

"Slečna Anderson?" Ozvala sa vyučujúca a ja som sa strhla.

"Prosím?" Odpovedala som a čakala na to, čo mi povie.

"Poznáte odpoveď?" Opýtala sa milo, no ja som bola ticho.

"Nie nepoznám." Prehovorila som a v triede sa ozval mierny šum.

"Tak dnes to bude FX." Povedala nie veľmi nadšene a odišla si to zapísať. Zobrala som si radšej veci a odišla som. Keď som vyšla von, tak ma zastavil hlas.

"Čo to bolo?" Opýtal sa Donas a zamračil.

"To ťa nemusí trápiť." Odvrkla som a vošla na dievčenské záchody.

"Akože nemusí?" Ozval sa za mnou a musela som pretočiť očami.

"Daj mi pokoj a vypadni! Toto sú dámske toalety. Vlastne, prepáč. Zabudla som, že ty lezieš už aj tam." Povedala som ironicky a potom radšej vyšla von. Mierila som na školský dvor a sadla si k prázdnemu stolu. Sedela som tam sama, no na druhej strane školy som videla Donasa a pri ňom Darvina ako pozerajú mojím smerom.

"Bože. Len kľud Rebekah. Proste si to nevšímaj. Isteže sa nedá všímať dvoch exotov, ktorí ťa sledujú každý deň 24 hodín v týždni." Povedala som si sama pre seba, no rozhodla som sa, že si pôjdem niečo kresliť, pokiaľ nebudem mať ďalšiu hodinu. Otvorila som notes a vytiahla pero, ktoré sme dostali na začiatku školského roku ako darček. Zapla som ho a začala kresliť. Po hodine som zhruba dokreslila a pozrela som na obrázok. Bolo to nejaké miesto, kde bol potôčik a pri ňom stál krásny kôň, ktorý hľadel mojím smerom. Pretočila som očami a papier vytrhla. Skrčila som ho a vyhodila do koša.

Zvyšok dňa prebehol celkom v pohode, no Donas mi bol neustále za zadkom. Štvalo ma to už veľmi, no snažila som sa to ignorovať a vravieť si, že predsa je to on, kto ma celý deň chráni, ale tak liezlo mi to poriadne na nervy.

"Môžeš prestať?" Otočila som sa a nadvihla obočie.

"Nemôžem." Usmial sa milo a ja som ho zabíjala pohľadom. Otočila som sa teda opäť do predu, no tam už bol Darvin a dievčatá.

"Ale čo? Zradcovia. Vítam Vás." Milo som sa usmiala a Leonora s Juliou pozerali do zeme.

"Rebekah!" Upozornil ma Donas a ja som sa zasmiala.

"Čo Donas, čo?! Chceš mi nebodaj povedať, že nie sú zradcovia?" Pozrela som naňho znechutene a pokrútila hlavou.

"Vlastne, čo dodať.. Počkám ťa pri aute." Mávla som rukou, že to nemá význam a pobrala sa k jeho autu, ktoré mal na školskom parkovisku.

Keď sme sa opäť nachádzali v jeho svete, tak som rovno mierila do knižnice, kde som si vytiahla knihu o liečivom dotyku.

"Liečivý dotyk má za celé stáročia len vyvolená osoba, ktorá v živote utrpela veľa bolesti a smútku. Len ona dokáže svojim zázračným a jemným dotykom vyliečiť zraniteľnú dušu, no aj bežné zranenia. Dokonca bohovia vravia, že dokáže priniesť aj zosnulú dušu. Na privedenie duše sa však vraví, že musí daná osoba vysloviť tieto štyri slová: être libre pour toujours (buď navždy slobodný)" Prezerala som si obrázok s liečivou rastlinou, ktorý bol v knihe. Bola to zaujímavá rastlinka, dalo by sa povedať, že bola v tvare ruže.

"Ahoj." Pozdravila ma Fahra, ktorá sa tu zjavila z ničoho nič.

"Ahoj." Usmiala som sa a zatvorila knihu.

"Bolo by tak skvelé mať niekoho, kto by mal liečivý dotyk." Vzdychla si a podoprela hlavu.

"Prečo?" Nadvihla som obočie zo zvedavosti a čakala na jej odpoveď.

"No vieš, doniesli akurát Donasovho koňa a je dosť ranený. Doktor vraví, že možno nedožije rána. Ak ho chceš vidieť, choď teraz. Nikto tam nie je." Žmurkla a s tým aj odišla preč. Hneď som sa postavila a mierila do stajní. Vošla som dnu a podišla k jeho stajni. Chudáčik tam ležal úplne sám a vo veľkých bolestiach. Sadla som si k jeho hlave a pomaly naňho položila ruku.

"Čo som to spravila." Povedala som potichu a privrela oči, pretože sa mi chcelo plakať.

"Odpusť mi to." Dala som mu pusu na papuľu a pohladkala ho.

"Ja len neviem, čo robiť. Mám v hlave veľký zmätok. Snažím sa pochopiť prečo som tu a čo odo mňa chcú. A potom je tu Donas a Fabian. Pri oboch mám zmiešané pocity. Raz mi srdce vraví, choď za Fabianom a potom choď za Donasom. Naozaj neviem čo robiť." Vzdychla som si a jemne ho hladkala.

"Ani neviem, ktorého milujem." Keď som povedala posledné slovo, tak zdvihol hlavu a položil si ju na moje nohy.

"Haha, isteže. Ty si za to, aby to bol Donas čo?" Poškrabkala som ho trochu a dala mu opäť pusu.

"Je pravda, že pri Donasovi mám úplne iné pocity, no viem že...." Prerušil ma pocit, že z mojich rúk sa vysiela nejaká energia. Nebolo však nič vidieť, len som niečo pociťovala. Držala som ruky na jeho krku a hlave a pomaly som si všímala, že jeho hlboké rany sa hoja. Čo to je?!

Trvalo to ešte pár minút a potom to prestalo. Rany už takmer nebolo vôbec vidieť a ja som sa rýchlo postavila. Vybehla som preč zo stajne a mierila rýchlo do sídla...

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Vyšiel som z tieňa a hľadel na otvorené dvere od stajni. Potešilo ma to, že má nejaké city voči mne, no zamrzelo ma, že má nejaké city aj voči Fabianovi. On si jej lásku nezaslúži! Podišiel som k boxu, kde som sa následne pozrel na svojho koňa a jeho rany, no to čo som videl ma prekvapilo. Jeho rany už vôbec neboli také, ako pred pár minútami. Po ranách už takmer nebolo stopy a ja som tomu nerozumel. Podišiel som bližšie k nemu a pozorne si prezrel rany, ktoré ešte pred nedávnom mal po celom tele.