Revenge

6.

"Ako si sa?" Ani som nestihla dopovedať a už ma prerušil. Isteže, typický chlap.

"Bol som tu celý čas, v kúpeľni." Ukázal prstom smerom na dvere, ktoré boli ešte pred malou chvíľou zatvorené. Len som prižmúrila oči a vydýchla.

"Tak fajn, môžem ísť domov? Kde to vlastne sme?" Opýtala som sa ho a on sa len zasmial. No neviem, jedol vtipnú kašu?

"Domov nepôjdeš. Nikdy." Prehovoril rázne a bez štipky súcitu. Wau! Som teda netušila, že ešte existujú ľudia, ktorí sú takto chladní ako on!

"Ale ja domov pôjdem, či už s tvojím súhlasom alebo bez neho." Uškrnula som sa a slávnostne sa usmiala.

"O tom silno pochybujem." Prehovoril opäť chladne a až teraz som si všimla, že má na sebe traky, v ktorých má po oboch bokoch zastrčenú pištoľ!

"Preboha!" Skríkla som až mierne nadvihol obočie, no keď si všimol, kam sa pozerám, len sa uchechtol.

"To sú zbrane! Ty si nejaký vrah?!" Vypleštila som naňho oči a Donas sa tváril úplne v poriadku.

"Nie som. Veď som ti to už vysvetlil." Prehovoril rázne a zamračil sa....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Začínal sa mi už mierne dvíhať tlak z toho, že mi stále neverí. Vlastne prečo by aj mala? Prepadnúť ju v reštaurácii na dámskych toaletách, vravieť jej vyhrážky a potom ju uniesť s tým, že ju privediem do bezvedomia... Ak by som bol na jej mieste, tak dotyčnému už asi vylepím a utekám kade ľahšie. Ona však bola v pozícii, kedy rozhodovať nemohla a ja som bol ten, kto ju má v moci.

"Čo na mňa tak pozeráš?" Opýtala sa zamračene a môj pohľad nebol o nič iný, ako ten jej. Tiež som sa mračil, pretože tou jej drzosťou mi neustále dvíhala len tlak, no bavilo ma robiť jej nervy a pozerať, ako sa mračí.

"Rebekah." Oslovil som ju a dal dôraz na jej meno. Nadvihla obočie a sledovala ma tými jej prenikavými očami, ktoré keď boli na dennom svetle, tak vyžarovali toľké odhodlanie a zvedavosť, že som im nedokázal odolať.

"Začni si zvykať, že sa tu zdržíš, dlho." Doplnil som aj keď povedzme, že ju nehodlám pustiť späť do sveta, kde na každom rohu po nej niekto číha, pretože ona sama netuší aká je dôležitá.

"Nebuď prosím vtipný, pretože ja sa tu nehodlám zdržať ani o sekundu dlhšie!" Pozrela na mňa varovne na čo som sa musel zasmiať. Bola tak zlatá, keď sa snažila mať pózu veliteľky, no vôbec jej to nešlo.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Stála som pred ním so založenými rukami v bok a sledovala jeho výraz. Stále bol rovnaký a ja som vôbec nevedela, čo si myslí. Keby som tak vedela čo si myslí. Bolo by to jednoduchšie. Nuž, zrejme takúto schopnosť nikdy asi mať nebudem.

"Choď sa umyť. Pošlem za tebou služobnú, nech ťa prevedie po sídle." Odrazil sa od dverí, pri ktorých stál a vybral sa preč. No to je neuveriteľné?! On na asi zle počul? Povedala som, že tu nehodlám zostať! Takýmto blbcom to bude treba vysloviť asi po lopate. Bola som však už aj tak dosť vytočená, že som vošla do kúpeľne a rozhliadla sa. Pohľad mi spočinul na sprchovom kúte v ktorom bolo dosť sprchových vôní. Podišla som bližšie a zobrala jednu z vôní do rúk a pričuchla si. Voňala naozaj skvelo. Bol to tuším mužský šampón, ale kľudne pripomínal aj ženskú vôňu. Uškrnula som sa a pozrela do vzduchu. Neviem prečo, ale mám taký pocit, že to patrí jemu. Tak mu trošku urobíme vysoký tlak. Zhodila som zo seba všetky veci, ale prv som sa zamkla, pretože ten psychopat by bol schopný mi vbehnúť rovno do sprchy a bolo by mu jedno, že by som bola nahá. Pustila som na seba vodu a bol to priam úžasný pocit.

Už dlho som nezažila tak skvelý pocit. Vytlačila som si trochu šampón na ruku, no potom som ešte trochu pridala. Nech sa zlostí, veď čo? Po sprche som vyšla von a dnu v izbe ma už čakala slúžka. Dobre, že som na sebe mala aspoň uterák.

"Prepáčte slečna, pán ma za Vami poslal, aby som Vám doniesla čisté oblečenie a potom Vám poukazujem celý zámok." Usmiala som sa, no pri poslednom slovek zámok mi až zabehlo.

"Zámok?" Nadvihla som obočie a prižmúrila oči.

"Pán to síce oslovuje sídlo, ale ako ste mohli z vonku vidieť, tak to je zámok." Usmiala sa a ja som sa len v mysli uchechtla. Isteže som toho veľa videla, keď som sa zobudila až v tejto posteli.

"Komu patrí táto izba?" Nadvihla som obočie a už sa chystala odpovedať, keď sa však zrazu zasekla a odbočila od témy.

"Šaty máte pripravené na posteli. Počkám Vás vonku." Chvíľu počkala a potom sa vybrala von. Pohľad mi padol na posteľ, kde už boli prichystané šaty. Boli celé čierne, úzke a k tomu ešte na nich bolo kopec čipky. Mala som sto chutí vybehnúť z izby iba v tom uteráčiku a ísť mu vylepiť, ale k čomu by to bolo dobré a vôbec! Pomohlo by to? Asi nie. Pretočila som očami a potom sa chtiac nechtiac musela ísť do tých šiat obliecť, pretože nič iné tu nebolo. Tuším, mi to dáva ako odplatu za ten škrabanec na jeho aute. Nuž o tom si budeme musieť ešte pohovoriť.

"Som hotová!" Oznámila som slúžke, keď som vyšla von z izby a ona len prikývla.

"Tak teda poďme." Pokynula a pohla sa do predu. Neostávalo mi nič iné, len ju teda následovať.

"Toto tu je naša verejná knižnica, kde chodia všetci členovia tohto zámku študovať a vzdelávať sa." Poukázala na obrovskú knižnicu, do ktorej sme vstúpili. Bolo tu zopár ľudí, teda upírov, ktorí k nám otočili svoje spýtavé pohľady, no najviac ma zaujalo jedno dievča, ktoré na mňa pozeralo tak zvláštne.

"Dovoľte mi aby som Vám predstavila Rebekhu Anderson." Predstavila ma a všetci kývli na znak hlavou.

"Kto je to dievča?" Nahla som sa bližšie k slúžke a pošepkala jej do ucha.

"To je pánova sestra." Keď to povedala, z úst mi chcel uniknúť smiech. Nechcela som sa smiať jej, ale tomu, že niekto tak hrubý a krutý ako je on, dokáže mať sestru ako je toto milé, no trochu divne sledujúce dievča.

"Poďme ďalej. Čaká nás toho viac." Popohnala ma a darovala som posledný pohľad dievčaťu, ktoré sa už venovalo knihe, než sme pokračovali ďalej. Pomaly mi poukazovala, čo všetko sa tu nachádza a potom sme vyšli von zo sídla.

"Ukážem Vám teraz stajne." Usmiala sa milo a ja si vzdychla.

Tak pre dnes to je všetko, vidíme sa u nových častí o pár hodín. ❤️❤️