Revenge

5.

Sledovala som jeho nahnevané oči, ako pozerajú do tých mojich a priala som si teraz byť niekde hlboko pod zemou. Netušila som, ako sa tu takto rýchlo objavil, no keď som videla, že jeho oči začínajú naberať odtieň červenej, znamenalo to len jedno. Je to upír!  Ihneď som sa ho snažila od seba odtlačiť, no bol príliš silný.

"Nehýb sa, lebo to bude ešte viac bolieť." Po týchto slovách som pocítila bolesť v krku a začala som sa mätať, aby ma pustil.

"N-nechaj...." Udierala som ho rukami, no po chvíli som oslabla a doslova som sa mu hodila do náručia a mohla som cítiť jeho mocné ruky, ktoré ma pevne držia, aby som nespadla. Pomaly sa mi privreli oči a upadla som do tmy....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Keď som pociťoval, že slabne tak som neprestával a pokračoval ďalej. Z jednej strany bola jej krv vynikajúca, no z druhej som chcel docieliť to, aby odpadla a aby som ju mohol bez problémov dať do auta a mohli sme vyraziť na cestu. Cesta k môjmu sídlu bola veľmi dlhá a s jej odporom sme už aj tak boli v sklze pár hodín, pretože sme už mali dávno vyraziť.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Prebrala som sa na to, že sme v pohybe. Teda, že ja som v pohybe. Prv som otvorila jedno oko a všimla si, že sedím v cudzom aute. Potom som otvorila druhé oko a všimla si pána dokonalého, ktorý sedel za volantom. Pozrela som von oknom a všimla si, že auto v ktorom sedíme je čierne BMW. Neznámy muž postrehol, že už som hore, ale nič nepovedal. Stále sledoval cestu a ja som sa snažila ukľudniť, pretože som bola celá vystrašená a srdce mi bilo príliš rýchlo.

"Kto ste?" Opýtala som sa po minúte ticha a čudovala som sa, že ma vôbec počul.

"Som Donas. Viac nie je potrebné." Jeho hlas bol stále hrubý a približne na rovnakej úrovni ako keď sme sa prvý krát videli.

"Fajn." Odpovedala som neutrálne a otočila hlavu smerom k oknu. Potom mi to však došlo.

"Ale veď kam to ideme?! Nechal si moje auto pri škole! Okamžite ma zober späť!" Začala som hysterčiť, pretože som odmietala s týmto človekom niekde ísť.

"Rebekah prestaň!" Zrúkol tak hlasno, až som prestala kričať, ale mračiť som sa naňho mračila.

"Čo si o sebe myslíš?! Kto si?" Pozrela som naňho hnusne a on sa na mňa tiež otočil. Auto pomaly zastavil a stále na mňa naštvane pozeral. Môj pohľad sa nezmenil tiež, takže sme na seba rovnako pozerali. Zrazu sa však otočil a vystúpil. Podišiel k mojej strane a surovo ma vytiahol z auta. Držal ma za ruku tak silno, že ma to čoskoro začalo bolieť, no mal svoju tvár blízko tej mojej až tak, že som na tú bolesť pomaly aj zabudla. Hľadel na mňa s obrovským hnevom a zhlboka dýchal. Neviem, čo sa so mnou deje, ale keď pozerám do jeho očí, tak tam vidím niečo, čo ťaží jeho život. Vidím v nich veľkú bolesť, ktorej sa nevie zbaviť a zakrýva ju len hnevom.

"Sadni si do auta a neskús vysloviť už ani jedno slovo." Bola som už vyčerpaná, tak som radšej poslúchla a bola som ticho a poslušne nastúpila. On si o malú chvíľu nastúpil tiež a znovu sa pohol s autom. Cítila som počas cesty, že sa na mňa sem tam pozrel, no ja som pozerala na svoje spojené ruky alebo von oknom. Nechcela som sa naňho pozrieť, pretože som ho nenávidela. Z celej duše som si priala odísť a viac sa sem nevrátiť. Byť najďalej od neho a žiť spokojný život tak ako do teraz. Nemala som so sebou ani žiadne veci, takže som mohla len dúfať, že ma neodvedie do žiadnej stajne a nezabije ma tam.

"Rebekah upokoj sa. Neodnesiem ťa do žiadnej stajne, kde by som ťa zabil. Nehodlám ťa zabiť." Pretočil očami, no zrak z cesty nespustil.

"Ako?!" Pozrela som naňho vyľakane.

"Myslel som si, že to už vieš. Som upír." Haha, aj vy vidíte ten sarkazmus v tom, čo práve povedal? Nie! Tak ja tu práve začnem asi vyšilovať.

"Čo odo mňa chceš vlastne?" Opýtala som sa ho pochybovačne, pretože už som tomu vážne nerozumela.

"Musí ti zatiaľ postačiť to, že ťa nechcem zabiť." Na malú chvíľu na mňa pozrel a potom späť na cestu. Spomenula som si však na škrabanec, ktorý som mu urobila na aute. Do čerta!

"Ničoho sa neboj, na ten som nezabudol." Žmurkol a pokračoval ďalej. Bola som tak rozčúlená, že som na to radšej nič neodpovedala.

"Prestaň mi liezť do mozgu." Zavrčala som hnusne a otočila sa k oknu. Z jeho strany bolo len hrobové ticho a tak som usúdila, že viac s ním už ani neprehovorím.

Cesta trvala dosť dlho a ja som už bola unavená. Otočila som sa bohužiaľ smerom k nemu, pretože sa mi zle sedelo a začala som si ho obzerať.

"Páči sa ti na čo sa pozeráš?" Opýtal sa po chvíli ticha a okrem jeho otázky bolo počuť len zvuk motora auta, čo bolo neskutočne príjemné počúvať.

"Nenamýšľaj si." Odpovedala som mu hnusne, na čo zaťal päste a silnejšie stlačil volant.

"Tvoja myseľ vraví niečo iné." Povedal napokon hrdo a ja som zavrčala.

"Mysli si čo chceš. Je mi to srdečne u riti." Otočila som sa znovu k oknu a povzdychla si. Pri počúvaní toho úžasného zvuku motora som aj zaspala.

Zobudila som sa až na ticho, ktoré tu vládlo. Keď som otvorila oči, tak v miestnosti bola mierne tma. Závesy boli zatiahnuté a až teraz som mala možnosť sa poobzerať. Najprv mi však napadlo, že som musela asi zaspať, pretože sa nachádzam momentálne vôbec mne netušiac kde. Potom som však dostala nervy, keď si pomyslím na to, že ma niesol na rukách a položil do postele. Odhrnula som prikrývku a naštvane vstala. Prešla som k dverám a pokúsila sa ich otvoriť, no na moje sklamanie boli zatvorené. Zrejme počítal s tým, že sa pokúsim utiecť. Nuž musím uznať, bod pre neho, pretože si myslel správne. Povzdychla som si a odhrnula závesy. Vonku sa už stmievalo, no ten výhľad na krajinu bol zaujímavý a neznámy. Vôbec som netušila, kde sa to nachádzame.

"Otvor dvere!" Skríkla som, že hádam tým možno niečo dosiahnem, no pravý opak. Nič sa nestalo. Frustrovane som do nich udrela rukami až ma to zabolelo.

"Au." Zakňučala som a sadla si na posteľ.

"Už si skončila?" Ozval sa zrazu ten hrubý hlas a ja som si priala, aby moje vnútro naňho tak nereagovalo, že ho vychvaľovalo celý čas.