Revenge

11.

Bola hlboká noc, ja som už bola pomaly v polke spánku, keď tu som pocítila ako ma niekto chytil.

"D-Donas!" Vykríkla som a on bol hneď na nohách a ja som spadla na zem a útočník už ležal na zemi a Donas mal svoju ruku okolo jeho krku.

"Otoč hlavu!" Prikázal rázne a ja som radšej poslúchla. Ozvalo sa zrazu len prasknutie kostí a ja som si nechcela ani v tom najhoršom sne predstaviť, čo asi urobil.

"Stráže!" Skríkol naštvane a podišiel ku mne. Teraz mi to bolo jedno, čo všetko spravil, no potrebovala som objatie. Zrejme to vycítil, keďže ma vzal do objatia a schoval moju hlavu do jeho hrude.

"Áno pane?" Vbehli dnu a pozreli na telo, ktoré bolo na zemi.

"Vezmi to a sprac. Zavolaj ostatných do poradovej miestnosti." Prikázal rázne a potom sa na mňa pozrel.

"Teraz ma počúvaj Rebekah." Upratal mi rozhádzané vlasy z tváre a zastrčil ich za ucho.

"Ostaneš v izbe a za žiadnu cenu nevýjdeš von, dobre?" Opýtal sa ma ako malého decka, či som to dobre pochopila. Na malú chvíľu som sa zamračila, no stačil jeden pohľad do jeho očí a opäť som sa v nich stratila. Prikývla som a on sa o malú chvíľu pobral preč. Keď som tu bola takto sama a bolo tu obrovské ticho, tak som sa bála ešte viac.

"Zatiaľ sme v poriadku." Vkročil do izby Donas a mieril ku mne. Zastal pár krokov odo mňa a so zdvihnutým obočím si ma obzrel zhora nadol.

"Čo?" Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím a zamračila sa. Nepáčilo sa mi, že si ma takto obzerá.

"Ako prvé ti napadlo moje meno?" Opýtal sa s úškrnom a ja som musela pretočiť očami.

"Oh, nabudúce zakričím na vázu." Uškrnula som sa tiež a Donasovi zmizol úsmev z tváre.

"Tá ti asi ťažko odpovie." Odpovedal chladne, no naďalej ma sledoval. Už som mu chcela niečo povedať, keď tu zrazu som si spomenula, čo sa nedávno stalo.

"Počkať! Bol tu Paxton? Niečo také spomínal ten muž, keď vtrhol do izby!" Pozrela som naňho s vyvalenými očami.

"Áno bol, a?" Pozrel na mňa ako debil a nechápal, čo to teraz začínam riešiť.

"Keď je on Paxton a v histórii sa píše, že má len jedného nepriateľa, ku ktorému je ochotný zájsť aj sám, tak to znamená že...." Zasekla som sa na konci vety a pomaly svoj pohľad otočila k nemu. Stál tam so založenými rukami a pozeral na mňa ako boh plodnosti. No odo mňa trochu divné prirovnanie, ale keby ste ho videli, tak by ste vedeli, prečo o ňom tak vravím.

"Znamená čo?" Opýtal sa a ďalej ma sledoval.

"Že ty si potom...." Prehĺtla som nahlas a nejako som v sebe nenašla spôsob, ako to poviem.

"Tak to vyslov. Chcem to počuť." Prehovoril vážne a stále na mňa hľadel. Ako som si to do teraz nemohla uvedomiť a nevšimnúť si realitu. Pospájať si veci dokopy a zistiť, že ten, kto predo mnou stojí je sám D’Arezzo.

"Ty si D’Arezzo." Vyslovila som jeho priezvisko a na jeho tvári sa usadil chabý úsmev.

"Tak vidíš." Povedal pokojne a usmial sa.

"To mi vravíš len tak?" Myslela som, že asi zle počujem. A veď čo je na tom Rebekah? Vôbec nič! Len tu práve sedíš pred najväčším krásavcom, aký kedy žil a o ktorom básnia všetky dievčatá na zemi. Keď už o tom tak premýšľam, mala by som sa ho na to opýtať.

"Dobre, ehh toto je trochu divné. Chcela by som sa opýtať na to, kedy sa môžem vrátiť späť na zem." Položila som mu milo otázku, no po nej mu oči stmavli...

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Ako to kurva myslíš, že sa to nepodarilo?" Bol som úplne rozčúlený, pretože ma štvalo to, že tí neschopní idioti ju nevedeli odtiaľ vziať.

"Veľmi sa ospravedlňujeme pán Paxton." Sklopili svoje pohľady, no ja som dobre vedel, čo som povedal.

"Stráže!" Skríkol som na celé sídlo a o malú chvíľu sa tu objavili strážci.

"Berte ich. Hneď prídem." Mávol som rukou a pozrel von oknom. Vravel som, že pokiaľ ju neprivedú, tak im dám sťať hlavy. Chvíľu som pozeral von oknom, no môj hnev bol väčší a prevládol. Oči sa mi sfarbili na žlto a po chodbe, po ktorej som mieril, som sa o malú chvíľu premenil a kráčal som už po štyroch....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Ráno bolo veľmi zvláštne, pretože som sa zobudila s dobrým pocitom. Strana postele vedľa mňa bola prázdna a ja som prižmúrila oči. Vstala som, no zakopla som o paplón a spadla som.

"Ugh, do riti." Zahundrala som a zasmiala sa. Tak toto mi teda vyšlo. Podišla som ku skrini v ktorej boli rôzne dievčenské veci. Pohľad mi padol aj na spodné prádlo.

"Nie Rebekah." Povedala som si a schuti sa zasmiala, no potom mi to nedalo a pozrela som na číslo. Primkla som pery v rovnú čiaru a pozrela radšej na oblečenie, ktoré tu bolo, pretože tak ako vravel, to prádlo malo presne číslo, ktoré nosím! Pri tej predstave som sa však na pár minút zamračila.

"Prisahám, keď ho nájdem, tak...." Odmlčala som sa na malú chvíľu, pretože môj hnev sa začala stupňovať.

"Tak čo?" Ozval sa zrazu ten mužný hrubý hlas a ja som zakňučala tak, aby to nepočul. Vždy ma musel na ráno štvať a to nevravím, že som momentálne nemala chuť sa hádať.

"Mimochodom, obleč sa. Chcem ťa trochu previesť po okolí." Oznámil mi to ako hotovú vec a ja som mala chuť mu vylepiť, áno už zase. Neostalo mi teda nič iné len sa pripraviť. Prezliekla som si teda veci, ktoré som mala na sebe od včera stále a napokon som ho našla pred sídlom.

"Nástup si." Ukázal na čierny Chevrolet. Pozrela som na auto a uchechtla som sa.

"Niečo vtipné?" Nadvihol obočie a pozrel mojím smerom.

"Ak si myslíš, že na mňa urobíš dojem tým, že máš takéto autá, tak vieš že sa pletieš?" Nadvihla som obočie a pozrela naňho víťazne.

"Ja si myslím, že sa ti to predsa páči." Žmurkol a otočil sa a ďalej niečo hovoril strážcovi. Naštvane som nastúpila do auta a nezabudla buchnúť dverami, pretože opäť mal pravdu.