Revenge

27.

O dva mesiace neskôr

Ležala som doma na gauči a nevedela čo robiť. Stále som sa prehadzovala z jednej strany na druhú a snažila sa na nič nemyslieť, no pocit, že neviem kto je otcom môjho dieťaťa bol strašne divný. Chytila som sa za bruško, ktoré ešte nebolo také veľké, no predsa už bolo čo to vidieť.

"Rebekah!" Skríkla Leonora a ja som pretočila očami.

"Čo zase?" Ozvala som sa a potom som ju zbadala. Akurát vošla do obývačky a v ruke držala nejaké jedlo.

"Neviem, čo tam máš, ale rozhodne to chcem!" Povedala som to viac menej nadržane, pretože v tomto stave mám neskutočnú chuť jesť všetko možné dokopy.

"Len pomaly, úprimne toho malého v tebe ľutujem." Zamračila sa a podala mi prvú vec, na ktorú som ukázala.

"Netrep! Podľa mňa sa má dobre." Otvorila som sáčok a vytiahla jeden čips.

"Mhm, to je lahôdka." Zobrala som do rúk nutellu a postupne do nej dávala čipsy.

"Fuj, ako ti toto môže chutiť." Zatvárila sa dosť kyslo, priam až tak, že ju skoro naplo.

"Na, ochutnaj." Podala som jej, no jej výraz mi napovedal, že si to nevezme.

"Vďaka, svoj žalúdok mám ešte rada a nehodlám tu zvracať." Radšej sa postavila a podišla do kuchyne.

"Ľudia! Škola! Musíme ísť!" Zahundrala som a Darvin mi pomohol na nohy. No hej, nemám až také brucho, ale tak som príliš lenivá.

"Jazdi opatrne!" Skríkla som naňho, pretože išiel príliš rýchlo.

"Preboha Rebekah, veď idem sotva dvaciatkou a to ešte v meste." Zo zadu sa ozvalo trúbenie a ja som sa zľakla.

"No a? Nechcem tu prísť o život." Chytila som sa aj za brucho a privrela oči. Uff, to bude dobré. Keď sme dorazili pred školu, tak som hneď vystúpila a mierila na moju prvú hodinu s úsmevom..

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Doktor, tak aké máte výsledky?" Opýtal som sa už mierne naštvane, pretože Rebekah mi neskutočne chýba a ten fakt, že čaká moje dieťa tomu veľmi nepomohlo. Teda, bol som neskutočne rád, ale to, že si ma nepamätá, je asi tá najhoršia vec, ktorú môže upír zažiť a prežívať.

"Úprimne pán D'Arezzo, je veľmi malá pravdepodobnosť, že si na Vás slečna spomenie. Ľudia v jej akoby postavení to majú veľmi ťažké. Osoba s liečivým dotykom prežije peknú časť svojho života, no potom príde vždy niečo čo to pokazí a tá daná osoba na svoj život zabudne." Povzdychol si, no potom pokračoval ďalej.

"Existujú však dve teórie, buď si na Vás spomenie a zamiluje sa znovu alebo si nespomenie vôbec a tak jej srdce na Vás úplne zabudne." Spojil obe ruky a pozrel na mňa.

"To, čo Vám však radím je to, aby ste tomu nechali čas a postupne uvidíte. Neradím Vám to siliť, pretože sa môže stať, že dôjde k poruche spomienok a tým pádom, si úplne nespomenie na nič. Stále tu však je možnosť, že si spomenie aspoň na niečo, takže tomu nechajte len voľný priebeh a napríklad sa jej skúste ukázať z diaľky alebo, keď sa bude pozerať Vašim smerom, tak sa na malú chvíľu na ňu zadívajte aj vy, ale tak to už predsa viete ako to vo vzťahoch funguje." Pousmial sa a zatvoril zložku.

"To je všetko pán D'Arezzo." Postavil sa a zložku si odložil do šuplíka, ktorý mal po boku steny.

"Ďalší!" Skríkol a sestrička sa vybrala von po ďalšieho pacienta. Ja som sa s ním rozlúčil a nastúpil do svojho auta.

"Do riti, ak nájdem Fabiana, prisahám, že ho tentoraz už naozaj zabijem." Zavrčal som a Darvin sa uškrnul.

"Kamarát, ty si až po uši zaľúbený." Potľapkal ma po pleci a ja som si povzdychol.

"Musíš na ňu dávať veľký pozor Darvin, inak si ťa nájdem a uvidíš." Precedil som skrz zuby a zadíval sa naňho naštvane.

"Ničoho sa neboj, je v poriadku a dieťa tiež." Žmurkol a ja som pretočil očami.

"Akoby som to dieťa v skutku očakával." Darvin sa na mňa otočil a zamračil.

"Tak si s ňou nemal....." Než to stihol povedať, tak som mu priložil ruku k ústam a privrel oči.

"Nevrav to do riti. Samozrejme, že sa z toho teším, ale prečo práve teraz, keď si ma nepamätá. Oveľa radšej by som bol, kebyže vie, kto som." Zahundral som zničene, oprel sa o sedadlo v aute a otočil hlavu smerom k oknu..

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Bola už posledná hodina a ja som sa pekne nudila. Nevraviac o tom, že som bola aj trochu hladná. No hej, teraz jem za dvoch, takže som musela potajomky napísať Júlii, aby mi niečo kúpila pod zub, lebo sa uhladujem asi k smrti.

Keď sa nám konečne skončila posledná hodina, tak som sa pobrala ku skrinke, kde som si odložila veci.

"Nazdar kočka." Pristavil sa ku mne nový spolužiak a ja som naňho pozrela ako retard.

"Čo chceš?" Opýtala som sa slušne a cítila som, akoby to nevadilo len mne, ale aj niekomu inému. Bol to naozaj čudný pocit.

"Nechceš zájsť na rande?" Opýtal sa a jeho kamoši tiež čakali na odpoveď.

"Nie, nechce." Spoza môjho chrbta sa ozval Darvinov hlas a chalani, ktorí tu boli sa hneď rozpŕchli preč.

"Vďaka Darvin, už mi liezli na nervy." Zasmiala som sa a zatvorila skrinku.

"Dobre, poď. Vezmem ťa domov." Chytila som sa jeho ruky a spoločne sme vyšli zo školy. Mierili sme k autu, keď tu ma premohol čudný pocit. Zastavila som, čo donútilo aj Darvina a pozrel sa smerom, kde som sa pozrela ja. Pozerala som na chlapa, ktorý stál pri čiernom BMW a pri ňom stáli dvaja muži, zrejme ochranka. Neviem prečo, ale mala som pocit, akoby ho poznám.

"Darvin, kto je to?" Opýtala som sa zvedavo a stále z neho nespustila zrak. On sa pozeral tiež mojím smerom a skenoval ma.

"To sa dozvieš Rebekah, už čoskoro." Usmial sa a potom ma potiahol, no ja som ostala stáť na mieste a sledovať toho muža. Neviem prečo, ale pocit mi vravel, že sa poznáme až veľmi dobre a že toho máme až veľa spoločného..

KONIEC

Ďakujem pekne každému, kto to dočítal až do tejto kapitoly a oficiálne prehlasujem, že toto je samotný koniec tejto knihy. Pevne verím, že sa Vám páčila a pokiaľ máte záujem o novú knihu, alebo pokračovanie, tak mi zanechajte komentár a podľa počtu hlasov sa rozhodnem, čo spravím. 😊❤️ Úprimne si myslím, že by si táto kniha zaslúžila pokračovanie a aký je Váš názor? 

Ľúbim Vás! A ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM! ❤️❤️❤️❤️❤️