Revenge

12.

Keď sme vyrazili na cestu, tak som ďakovala Bohu, že pustil rádio, pretože tu bolo hrobové ticho a vôbec to nebolo zdravé.

"Dnes si nejako ticho." Prehovoril a ja som pootočila hlavou, pretože som cítila, že ma začína nejako bolieť krk.

"Mhm." Vydala som zo seba niečo ako hmkanie a snažila sa sústrediť na krajinu okolo mňa. Zatvárali sa mi však oči a ja som nechápala, čo sa deje.

"D-Don.." Nedopovedala som, keďže som sa naňho otočila a keďže som bola vystretá a rovno pozerala naňho, tak o malú chvíľu som odpadla.

"Rebekah!" Volal ma niekto neustále, no mne bolo zle. Cítila som sa zvláštne. Mala som pocit, akoby moje telo horelo.

"J-Je...nádych...mi....nádych...zle." Moje telo bolo ledva pri zmysloch a moja ruka sa ocitla na niekoho tvári. Niekoho som chytila za líce a usmiala sa naňho cez zatvorené oči.

"Čo s ňou do pekla je?!" Niekto bol veľmi naštvaný, že vôbec nereagujem na doktorové otázky a ani na lieky, ktoré mi dáva.

"Ma príliš vysokú teplotu. Jej mozog len veľmi matne reaguje na okolie, no viacmenej je akoby povedané mimo. Vníma realitu len ako zábavu a neviem si tento prejav správania inakšie vysvetliť pán D’Arezzo." Prehovoril doktor a ja som sa viac usmiala a chytila dotyčného aj druhou rukou.

"Máš tak krásnu tvár." Musela som pri tom úsmeve vyzerať ako idiot, ale za nič som nechcela otvoriť oči.

"Lieky jej boli podané pred pól hodinu, takže musíme už len čakať. Ak by sa jej stav nezlepšil, ihneď ma zavolajte prosím." S týmito slovami sa doktor pobral preč a ja som stále za tvár držala neznámeho a usmievala ako ako debil. Pritiahla som jeho hlavu bližšie a pritlačila som svoje pery na tie jeho. Zdá sa, že prv bol vykoľajený, no potom spolupracoval. Do pekla! Bozkáva sa tak skvelo, že nemám chuť prestať. Napokon sa odo mňa odtiahol a ja som v tom momente zaspala.

"Rebekah!" Ozval sa znovu povedomí hlas a ja som s veľkou námahou otvorila jedno oko.

"Čo?" Ozvala som sa a prudko sa narovnala.

"Hlavne pokojne. Mala si teplotu, našťastie to už prešlo." Priložil Donas svoju ruku k môjmu čelu a stále sa mračil.

"Čo? Čo som vystrájala kým som bola mimo? Ja si totiž nepamätám vôbec nič." Nadvihla som obočie a potom sa na mňa pozrel. Chvíľu sa mi díval do očí, no potom jeho zrak skĺzol na moje pery.

"Nič také, čo by bolo dôležité." Opäť mi pozrel do očí a ja som sa v nich znovu strácala. Boli tak pohlcujúce, že ak by teraz povedal, že ma dostane do postele, ešte by som mu s tým rada pomohla. Potriasla som hlavou a postavila sa na nohy.

"Dobre teda. Som rada, že sa nič tak hrozné nestalo a musím si odskočiť." Otočila som sa, no v pólke cesty som zastala a chytila sa rukou na pery. Mala som čudný pocit a snažila som sa spomenúť si, čo sa stalo, no doslova som mala okno. Mykla som plecami a išla na toaletu.

"Mimochodom, kde to sme?" Ozvala som sa, pretože interiér mi bol neznámy.

"Sme v jednej našej chate, ktorú vlastním." Prehovoril a ja som sa uchechtla.

"Isteže, vôbec ma to neprekvapuje." Podišla som ku gauču, na ktorom som ešte do nedávna ležala a sadla si.

"Prečo mám pocit, že všetko, čím sa snažím urobiť dojem len hlúpo a bezvýznamne ohundreš a z ničoho nie si nadšená." Zamračil sa a ja som sa rozosmiala.

"To máš teda pravdu, pretože ja nepotrebujem, aby si na mňa robil ten svoj dojem! Ja chcem ísť domov a žiť svoj život tak, ako predtým. Že ja hlúpa som vôbec išla do tej reštaurácie. Vlastne nie, ja hlúpa, že som sa vôbec začala priateliť s Darvinom a ostatnými. A vlastne, kde sú tí zradcovia? Schovávajú sa? Boja sa mi čeliť po tom, čo mi urobili?" Pozrela som naňho rovnako a Donas sa ešte viac zamračil.

"Rebekah! Dávaj si pozor na ústa a to čo vravíš." Hovoril to naštvane a teraz som mala naozaj chuť mu vylepiť. Hlupák jeden, ako si toto môže dovoliť povedať? Nie som hádam ja tá, čo bola oklamaná a unesená?

"Nemám ti k tomu čo viac povedať." Rozhodla som sa napokon, že sa s ním hádať nebudem, pretože to nebude mať význam.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Naštvane som sa pobral von s buchnutím dvier a snažil sa ukľudniť svoj hnev. Klamať jej síce klamali, no nikdy by jej neublížili. Nemá právo sa teraz rozčuľovať! To práveže ja! Veď mi do pekla poškrabala aj auto a nechal som to tak! Buchol som rukami o stôl, ktorý sa nachádzal v kuchyni. V očiach som mal jasný plameň zlosti a snažil sa to predýchať, pretože sa to stupňovalo čoraz vyššie.

Začalo sa pomaly stmievať a Rebekah sa napokon objavila v kuchyni.

"Tak čo teraz?" Opýtala sa a stále na mňa pozerala. Niekedy mi to až liezlo na nervy, no musím sa priznať, že jej pohľad ma pohládzal na duši.

"Ochvíľu bude už tma. Dnes sa už nepohneme nikde. Prespíme tu a zajtra sa vyberieme znovu na cestu." Pretrel som si tvár a skontroloval zbrane, či sú nabité.

"To si sem musel dotiahnuť aj toto?" Nadvihla obočie a poukázala na zbrane, ktoré som mal v puzdre.

"Áno musel." Zdôraznil som každé slovo a ona prekrútila očami.

"To už chceš ísť spať?" Opýtala sa znovu a mne to už začalo liezť na nervy.

"Kriste Rebekah! Rob si čo chceš, pre mňa za mňa choď aj von, mne je to úplne jedno. Hlavne tu ráno buď a bodka." Povedal som znechutene a potom sa pobral do sprchy.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Ja som sa ti nepýtala o to, aby si ma uniesol!" Skríkla som za ním, no to už bol dávno preč. Do riti! Udrela som rukou do steny, no poriadne to zabolelo.

"Auuu." Zaaukala som, pretože mi do ruky vystrela bolesť a nie malá. Dopekla! Ešte si tu aj zlomím ruku. Keďže ma to stále bolelo, tak som skúsila pohľadať lekárničku. Tuším som ju našla. Vytiahla som nejakú červenú taštičku zo skrinky a otvorila ju. Bingo! Leukoplasty, lieky, obväzy! Vytiahla som jeden a obviazala som si ruku.

"Ahh." Zamrmlala som, keď som to lepšie utiahla a vyšla som von.

"S týmto idiotom nestrávim ani len minútu!" Zavrčala som a vybrala sa na cestu.