Revenge

23.

Musím povedať, že táto chvíľa mi vážne chýbala. Nevraviac, že som bola stále nahnevaná, ale stačil len jeden malý dotyk a bola som hneď doslova vlhká. Netuším však, od kedy mám voči nemu takéto myšlienky. Odtrhla som sa od neho a zamračila.

"Načo si prišiel?" Nadvihla som obočie a doslova som videla ako sa zamračil a zatváril nechápavo.

"Čo tým myslíš Rebekah!? Veď si odišla sama! Prišiel som po teba, tak poď!" Zavrčal a schytil ma za ruku.

"Ja nikde nejdem." Odporovala som, aj keď som sa mu chcela vrhnúť do náručia a odísť s ním čo najďalej.

"Ako to do čerta myslíš?" Pozeral na mňa neveriacky, či som sa už vážne pomiatla, alebo som si s niekým vymenila mozog.

"Tak, že s tebou nejdem nikam. Radšej ostanem tu, ako aby si mi ubližoval." Povedala som rázne a rozhodne. Mračil sa no vzal si ma späť do objatia. Strašne ma to bolelo, pretože som ho ľúbila a vedela som, že to nie je správne, čo robím, ale nemala som inú možnosť. Musím sa dozvedieť pravdu o svojej minulosti.

"Nechaj ma!" Odtlačila som ho od seba a zamračila sa.

"Fajn do piče! Ako si želáš! Ak ti tam je tak dobre, tak si tam ostaň." Rozhodil rukami a potom behom sekundy bol preč. Mne sa pomaly spustili slzy po líci a privrela som oči.

"Odpusť mi." Hlesla som a pobrala sa späť k ohrade, kde ma čakali tí idioti.

"Tak tu si, čo ti to toľko trvalo? Našla si niečo?" Opýtal sa Bart a mala som chuť mu vylepiť. Tuším som dostala dar od narodenia a to taký, že mám chuť neustále niekomu vylepiť.

"Videla som stopy po kopytách, problém však je taký, že je to blízko Donasovho pozemku. Ak je na jeho pozemku, tak bude ťažké ju sem dostať, aby si to nevšimol. Na svojom pozemku ma rozmiestnenú stráž všade." Mykla som plecami a čakala, aký ďalší rozkaz vydá. Vlastne, možno bola chvíľka času, tak by som sa mohla opýtať, čo také sa stalo medzi týmito rodinami. Možno to oni predsa vedieť budú, keď už mi to nechce Donas povedať.

"Môžem otázku?" Opýtala som sa milo a Bart ma k tomu vyzval.

"Vy viete čo sa stalo medzi rodinami D'Arezzových a Paxtonových?" Opýtala som sa a Bart vyzeral byť mierne zaskočený.

"No tuším sa tam riešilo niečo ohľadom nejakej nehody, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia pred pár rokmi na ceste, pretože Donas mal s nimi spojenie a zrejme mohol za ich nehodu." Mykol plecami a ja som stuhla.

"Oh no a tí ľudia mali nejakú dcéru a teraz sa ju obaja snažia nájsť." Mykol plecami a mne to celkom dávalo logiku. Vravia o mojich rodičoch. Netvrdím, že sa mi nechcelo plakať, no nemohla som dať na znak to, že to dievča som ja.

"Takže to je dôvodom toho, prečo sa prestali mať radi?" Opýtala som sa, pretože stále mi v tom niečo chýbalo.

"To je len z časti, to hlavné tajomstvo nikto nevie. To vedia len oni. Vlastne, žila ešte jedna pani, ktorá o tom vedela." Zamyslel sa na chvíľu a rozprával sa aj s tým druhým a mňa nechali niekde úplne v zadu. Preto som potajomky sa vykradla k hlavnej bráne, kde nikto nebol a čo najrýchlejšie som sa rozutekala preč. Tentoraz som mala v pláne zistiť úplne všetko. Problém bol však to, že neviem kde hľadať. Niečo mi však po ceste napadlo.

"Psst! Valéria! Psst!" Snažila som sa zaujať Valériu, ktorá na poli práve zbierala úrodu. Nevraviac o tom, že sa mi už mierne točila hlava.

"Pani moja?" Ozvala sa a bola zmätená. Potichu som na ňu zamávala nech príde bližšie.

"Potrebujem koňa a neviete mi náhodou povedať, kde by sa mohla zdržiavať stará pani, ktorá vie o tom, čo sa stalo medzi týmito dvoma rodinami?" Opýtala som sa jej a ona na mňa vystrešene pozrela.

"Prosím Valéria, ja už takto ďalej nemôžem." Pozrela som na ňu prosebne a ona si povzdychla.

"Donesiem Vám mapu aj koňa, ale je to veľmi náročná cesta." Pozrela na mňa s obavami.

"Ja to zvládnem, neboj sa." Povzbudila som ju a potom som na ňu počkala.

"Psst!" Ozval sa zrazu Fahrin hlas a mňa skoro porazilo.

"Čo do riti tu robíš?" Opýtala som sa potichu a ona ku mne priskočila.

"Nudím sa, tak som sa prišla pozrieť na Valériu a našla som teba. Prečo sa nevrátiš k Donasovi?" Nadvihla obočie a ja som pretočila očami. Stále len ten Donas, už mi naozaj začína liezť hore krkom, ako stále všetci myslia len na neho.

"No musím niečo neodkladné vyriešiť a zistiť pravdu!" Žmurkla som na ňu a o malú chvíľu prišla Valéria aj s koňom.

"Nech sa páči pani moja." Podala mi uzdu, ktorú som si prevzala a potom naňho vysadla.

"Keby sa Donas niečo pýtal, tak ste ma nevideli, jasné?" Pozrela som na obe dosť prísne a len prikývli.

"Vidíme sa čoskoro." Žmurkla som a rozbehla som sa preč. Behala som už takmer hodinu a stále som nedorazila na miesto, ktoré bolo na mape, aj keď som tam už mala dávno byť.

"Oh, ťažko sa orientovať v priestore, ktorý nepoznám! Podľa mapy by to malo byť tu." Zložila som mapu a pozrela pred seba.

"No a to čo je za miesto? Argggh!" Zahundrala som a opäť pozrela na mapu.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Ako to myslíš, že už na tom pozemku nie je?" Volal som s jedným mužom, ktorý tam pre mňa pracuje a mám o všetkom tak prehľad.

"Takže vravíš, že im ušla? A že mierila na môj pozemok?" Neveril som, čo všetko od neho počujem.

"Dobre!" Naštvane som zložil a mieril za Valériou.

"Valéria!" Skríkol som naštvane na celé sídlo a o malú chvíľu sa pri mne objavila.

"Prosím pane môj, volali ste?" Opýtala sa milo.

"Teraz mi okamžite povedz, kde je." Zavrčal som nepríjemne a prepaľoval ju pohľadom.