Revenge

17.

Ubehlo už pár dní od toho, čo ju uniesol. Bol som však stále vo svete ľudí, pretože som tu mal neodkladnú prácu, ktorú som musel poriešiť. Nevraviac o tom, že som stále myslel iba na ňu a aké by to bolo, keby som ju pobozkal. Samozrejme náš prvý bozk bol krásny, no ona si naňho nespomína. Chcem, aby mala len krásne spomienky a nie také, ako z detstva.

"Pán D’Arezzo? Môžete na chvíľu?" Zavolala ma jedna garantka školy a ja som vošiel dnu do posluchárne.

"Čo sa deje?" Opýtal som sa na rovinu a premeral si ju.

"Bude ešte slečna Anderson chodiť na prednášky? Mám u nej už príliš veľa absencií." Milo sa usmiala a ja som sa uchechtol.

"Slečnu Anderson považujte ako za prítomnú. Potrebujem od nej na určitú dobu pomoc, čiže na záverečné skúšky určite príde!" Zamračil som sa, pretože táto žena ju už od samého začiatku podceňovala.

"Dobre pán D’Arezzo." Pohladila ma po pleci a potom išla k svojmu stolu zapísať si niečo do zošita. Pohľad mi spočinul na jej oblečení, ktoré pozostávalo z blúzky a krátkej sukni. Mal by som niektoré garantky asi z tejto školy vyhodiť. Mám taký pocit, že sú tu iba kvôli jedinej veci.

"Je to všetko?" Nadvihol som znudene obočie a ona prikývla. Otočil som sa a pomaly vyšiel von. Tam na mne spočinuli pohľady študentov, no mal som to hlboko niekde v zadku. Vošiel som do svojej kancelárie, ktorú mám v tejto škole a kde by ma nikdy nikto nehľadal a hlavne o tomto mieste vie iba pár mužov.

"Pane?" Vošiel dnu jeden z upírov a ja som ho rukou pozval ďalej.

"Tak?" Nadvihol som obočie a čakal, čo mi povie.

"Našli toho upíra, ktorý mal sledovať a dávať pozor na Rebekhu. Je veľmi zranený." Keď som to počul, povzdychol som si.

"Zaveď ma za ním." Prikázal som a on len prikývol. Spoločne sme si sadli do auta a potom ma odviedol do nemocnice, do ktorej máme prístup, keďže tu pracuje náš blízky.

"Ako na tom je?" Opýtal som sa lekára, ktorý pracuje pre nášho blízkeho.

"Dobrý deň pán Donas. Poďte prosím, musíte sa na to pozrieť sám." Poukázal a potom nás zaviedol do jeho izby.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Je to už pár dní, čo som s Fabianom a musím povedať, že sa mi to tu začína páčiť. Celkovo ich svorka je ku mne veľmi milá a všetci sú láskaví a pomáhajú mi so všetkým.

"Rebekah?" Oslovil ma Fabian a obzrel sa za jedným dievčaťom, ktoré tu prešlo. Nepáčilo sa mi to, no nechala som to tak.

"Dnes večer sa priprav. Chcem ťa niekde vziať." Pohladil ma po líci a ja som bola úplne pohltená ním celým.

"Dobre." Usmiala som sa a išla som sa pomaly prichystať, keďže sa už začalo stmievať a jediné, čo mi už len ostávalo je čakať.

Keď nastal vhodný čas, tak po mňa Fabian prišiel a ponúkol mi svoju ruku. Ochotne som ju prijala a potom sme spolu išli hodnú chvíľu, než sme sa ocitli na krásnom kopci.

"Ten výhľad je nádherný." S úžasom som naňho hľadela a keď som sa otočila, tak som zbadala, že Fabian kľačí na jednej nohe a v ruke drží krabičku s prsteňom.

"F-Fabian?" Oslovila som ho prekvapene a ostala naňho pozerať.

"Pozri Rebekah. Viem, že som si ťa na strednej nevšímal, no v skutočnosti to tak nebolo. Bol som do teba zbláznený až po uši a sledoval som ťa tajne. Viem, že som spravil chybu, no ľutujem toho a budem dúfať, že mi to jedného dňa odpustíš. Dnes by som sa ťa však chcel opýtať, ja viem, že to je na rýchlo, no moje srdce horí láskou k tebe a nemám dôvod to už viac v sebe schovávať. Staneš sa mojou ženou?" Tu nádej, ktorú mal v očiach bola priam očarujúca. Bolo to celé tak na rýchlo, že som bola až mierne zmätená, no vedela som, že ešte stále tie nejaké city voči nemu od strednej mám. Síce je veľkým prekvapením, že Fabian je ten, o ktorom sa na vysokej škole učím históriu, ale nič to nemenilo na tom, že aj on si zaslúži pocítiť lásku..

"A...." Nedopovedala som, keďže sa ozval hlas, ktorý mi privolal zmätok v hlave.

"Ani to neskús dopovedať Rebekah!" Zúrivý hlas sa ozval prostredím a potom sme ho zbadali. V celej svojej kráse tam stál Donas aj s pár ďalšími upírmi, ktorí vraždili pohľadom Fabian. Netuším ako, ale odniekiaľ sa tu zjavili Fabianoví muži a nebezpečne zavrčali na Donasa a jeho chlapov.

"Ty mi tuším musíš kaziť všetko Donas, čo?" Povedal naštvane Fabian a mierne ma od seba odsotil a postavil sa predo mňa.

"Ešte som ani len nezačal. Rebekah poď. Už sa nemusíš báť, môžeš kľudne dobrovoľne odísť." Prehovoril Donas mojím smerom a ja som váhala.

"Rebekah?" Oslovil ma a zamračil sa.

"Prečo mi klameš?" Vyslovila som vetu, ktorú som vlastne ani vysloviť nahlas nechcela.

"Čo tým myslíš?" Videla som ako sa tvári a bolo vidieť, že je zmätený, no podľa Fabiana je to úžasný herec.

"Nehraj to tu na mňa Donas! Viem, že ten chlap v mojom detstve, moja jediná spomienka na moju najbližšiu priateľku, viem že si to bol ty! To ty si sa tam vrátil, aby si ju zabil! Nikdy som ti nemala veriť! Nikdy som ti nemala podľahnúť! A preto sa za Fabiana vydám!" Pozerala som mu do očí a plakala som. Neplakala som z toho, aké klamstvá to tu rozprávam, ale z toho, že mi bolo už zo všetkého na nič.

"Nevieš čo rozprávaš Rebekah! To on ti natáral tieto nezmysly?! Ale to, že tí vlci boli od jeho otca, tak to ti zrejme povedať zabudol, že?" Pozrel naňho úplne rozčúlene a ja som nechápavo pozrela na Fabiana.

"Povedal ti len to, čo chcel Rebekah! A ty vidíš len to, čo ti on povie! Nemôžem uveriť, že si taká naivná!" Rozhodil rukami a zamračil sa ešte viac. No dovoľ?!

"Celý život som ti dal dostatočný priestor na to, aby si sa raz zmierila s tým, že budeš moja. On si ťa nezaslúži do piče. Nikdy si ťa nevšímal, oh alebo aj to ti natáral, že si ťa všímal, ale ty si to nevidela? Bože Rebekah, ty naozaj veríš tomu, čo ti vraví tento exot?" Nadvihol obočie a jeho jantárové oči sa hlboko vpýjali do tých mojich. Ja som už bola totálne zmätená, nevedela som komu veriť, no keď som sa zadívala dlhšie do jeho očí, tak som tam zbadala tú hlbokú bolesť, už opäť.