Revenge

24.

Osedlával som si koňa a stále sa pri tom mračil. Nepáčilo sa mi, čo má v pláne Rebekah. Ak sa dozvie pravdu, tak sa všetko zničí a uverí Fabianovi a tým pádom ju úplne stratím.

"Nájdi ju podľa pachu!" Prikázal som svojmu koňovi a on oňuchal zem a o malú chvíľu sa rozbehol. Po ceste sa ku mne pridalo 500 stráži a smerovali sme rovno za ňou. Len dúfam, že ju nájdeme čím skôr, pretože ak ju nájde niekto pred nami bude to veľmi zlé.

Došli sme asi na polovicu cesty a môj kôň zastavil, pretože sa postavil na zadné a zaerdžal.

"Čo sa deje chlapče?" Opýtal som sa ho a zosadol. Postavil som sa dopredu k nemu a nepáčil sa mi ten pocit, ktorý ma premáhal. Sasha....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Zosadla som z koňa a obzrela sa okolo seba.

"Ahoj Rebekah." Keď sa ozval ten hlas tak som ostala nehybne stáť a pomaly som sa otočila do zadu.

"S-Sa-Sasha?" Oslovila som ju, pretože som neverila, že to je ona. Polovica jej tváre bola zohavená, no tá druhá bola v poriadku.

"Ešte si na mňa spomínaš?" Opýtala sa ma a tvár mala neutrálnu.

"Ale veď to nie je možné, veď ty si..." Ukázala som na ňu prstom a ona podišla bližšie.

"Som živá. Vďaka Fabianovi, on ma zachránil." Mračila sa a ja som tomu nerozumela.

"Počkaj mala tu byť nejaká stará žena." Povedala som a keď odstúpila, vtedy som si všimla jej telo na zemi.

"O tú som sa už postarala, viem všetko, čo potrebujem vedieť." Začala sa smiať a ja som neverila vlastným ušiam, že idem neskoro.

"Ale čo tak sa opýtať na nehodu tvojich rodičov hm?" Nadvihla obočie a začala okolo mňa kráčať.

"Čo o tom vieš?" Pozrela som na ňu rázne, no za to aj so strachom.

"Povedzme, že ti Donas niečo zatajil. Tú jeho velikánsku bolesť v živote, kedy jeho vinou vyhasli dva ľudské životy." Zasmiala sa a potom podišla ku mne a schytila mi bradu do jej rúk.

"Ešte stále si tak dokonalo presvedčená, že Donas je ten pravý pre teba?" Nadvihla obočie a pozrela na mňa smutne.

"Nie ja tomu neverím, Donas by to nespravil. Nebol by mi to nikdy tajil!" Zvýšila som hlas a nechcela veriť tomu čo vraví.

"Naozaj?! Tak sa pozri! Ha! Len sa pekne pozri na moju tvár! To je to, čo mi ostalo po tej bitke v tom lese. Keby tam nebol prišiel Fabian, Donas by ma zabil." Povedala potichu a pozerala na mňa s odporom.

"Ale ty už nie si taká, aká si bývalá. Si úplne iná. Veríš monštru, ktoré ma chcelo zabiť, než svojej vlastnej priateľke?" Nadvihla smutne obočie a pokrútila hlavou.

"Tvoji rodičia by sa veľmi hanbili, keby ešte žili." Keď toto povedala, tak som sa už neudržala a vylepila jej.

"Daj mi jeden jediný dôkaz, že to bol Donas a ja ti uverím, ale pokiaľ nemáš dôkaz, tak ho neobviňuj!" Povedala som s plačom, pretože som už bola veľmi slabá a nevládala som.

"Chceš dôkaz? Tak poď." Podala mi svoju ruku a čakala. Bála som sa čo sa dozviem, ale prišla som sem napokon kvôli pravde, takže sa to musím dozvedieť. Kráčali sme už pól hodinu a ja som začínala byť unavená.

"Tak, kde to je?" Opýtala som sa už nedočkavo a napokon sme zastali u nejakých kamenných dverách, ktoré boli obrastené burinou...

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Čakal som ich dole a bol som natešený z toho, že opäť uvidím svoju Rebekah.

"Tak kde to je?" Započul som ich hlasy a tešil som sa, ako bude Rebekah reagovať, keď ma tu nájde.

"Čo to? Čo tu robí on?!" Ukázala na mňa prstom a zamračila sa. Môj čuch hneď zaznamenal to, že ešte s Donasom nemala nič, čo sa mi veľmi páčilo. Myšlienky sa mi ubiehali tým smerom, ako by podo mnou ležala v posteli a robil by som s ňou také divy sveta, že by mi za to bola ešte vďačná.

"Rebekah, chcela si pravdu, tak tu ju máš." Poukázala na stôl, na ktorom sa nachádzal telefón, zápisník a notebook. Všetko sme dokonalo pripravili tak, aby tomu uverila a aby sme navždy a raz zničili Donasa.

"Čo to je?" Opýtala sa a aj som sa ujal slova. Prešiel som si rukou cez vlasy a uškrnul sa. Vzal som do ruky pohár s whisky a napil sa.

"Pozri sa na všetku komunikáciu medzi Donasom a tvojimi rodičmi. Aj na to, kto si s nimi písal v ten deň nehody." Postrčil som ju trochu bližšie k stolu a čakal, kým sa na to pozrie.

"Ja, to, to nie je možné." Vravela si, keď behala očami po obrazovkách.

"To je klamstvo." Povedala na rovinu a pozrela na nás so Sashou, no obaja sme len pokrútili hlavami.

"Nie je, je to pravda." Smutne som na ňu pozrel a tešil sa z toho, že tomu začína veriť.

"Ako to mohol spraviť? Vrátil sa aby..." Nedopovedala, keďže sa jej hlas zasekol a na konci zlomil.

"Vrátil sa, aby zabil aj teba Rebekah." Žmurkla na mňa Sasha a ja som sa snažil nesmiat, pretože mi bolo náramne vtipné, ako všetkému verí a aká dokáže byť naivná.

"Ja tomu neverím, nevyzeral, že by ma chcel zabiť." Povedala potichu úplne a z očí jej už takmer išli slzy.

"Samozrejme, že nie Rebekah. Prv ťa chcel dostať do postele a potom ťa až zabiť. Keď už budeš nepotrebná." Položil som svoju ruku na jej rameno a zahral sa, že mi to je ľúto.

"Prečo som mu len verila." Položila ten mobil späť na stôl a otočila sa nám chrbtom.

"Odveziete ma späť do sveta ľudí prosím?" Otočila sa ku mne, no Sasha ju už zo zadu ovalila tupým predmetom a ja som ju zachytil, aby nespadla.

"Toto by sme mali. Rob si s ňou čo chceš." Zahundrala a pobrala sa na odchod.

"Kam akože ideš?" Opýtal som sa a zamračil.

"Idem si po Donasa predsa. Ak ju už máš, tak si ju nechaj a sprav jej to, aby ju už Donas nechcel!" Zavrčala mojím smerom a prepaľovala ma pohľadom. Presne viem, čo spravím.