Revenge

22.

"Čo len teraz budem robiť." Hovorila som si potichu, kým som bola v nejakej izbe, kde to bolo vážne divné. Nevraviac o tom, že som mala na rukách lano, ktorým boli zviazané. Vôbec netuším, čo so mnou majú v pláne.

"Tak tu si Rebekah." Usmial sa ten starý chlap, ktorý sa mi ešte vôbec nepredstavil.

"Oh, chcela by si vedieť moje meno?" Nadvihol obočie a milo ma pohladkal. Ak by som bola nejaký aligátor asi by som mu tú ruku hneď odtrhla.

"Volám sa Bernard." Musela som udržať smiech, pretože to meno mi naňho absolútne nesedelo. Bernard bolo celkom milé meno pre takého odporného muža, akým je on.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Upokoj sa Fabian." Upozornila som ho a preložila si jednu nohu cez druhú.

"Ako mám byť do riti pokojný, keď je bohvie kde!" Zavrčal a buchol rukou po stole.

"To, že tu budeš do všetkého trieskať ti v ničom nepomôže." Žmurkla som naňho a usmiala sa.

"Tak ju kurva nájdi, keď si o sebe myslíš, že si taká úžasná a schopná." Zamračila som sa a v behu sekundy som stála na nohách a pozerala naňho nahnevane.

"Dávaj si pozor, ako sa so mnou rozprávaš. Nezabúdaj na to, kto ti pomohol ju prvý krát uniesť a dostať na tvoju stranu a potom si aj spomeň na to, kto to pohnojil!" Fabian ma už začínal pekne srať jeho hlúpymi rečami a večným nariekaním. Čo mám povedať ja? Tiež som túžila po živote, aký mali všetci okolo mňa. Všetci boli šťastní, no len ja som trpela, pretože som nemohla mať toho, koho som chcela. Pozrela som do zrkadla a prešla rukou po polovici svojej tváre, ktorá bola zohavená.

"Nezabúdaj Fabian, že ja som tá, čo trpela! Nie ty! To, že si ma nechcel som ešte nejako prekusla, no Rebekah nikdy neodpustím!" Pozrela som na svoj odraz do zrkadla a tvárila som sa znechutene. Ešte mi za všetko zaplatíš Rebekah a hlavne ty Donas.

"Chcem len ju! S Donasom si rob čo chceš, ale ona musí byť moja." Zavrčal a ja som sa slabo usmiala.

"Ver, že bude tvoja. Len chvíľu strpenia drahý Fabian." Milo som naňho pozrela a pobrala sa z miestnosti von. Už čoskoro Donas....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

"Takže Bernard, úprimne, čo so mnou plánujete?" Bola som veľmi zvedavá, no aj netrpezlivá, kde je toľko Donas. Veď už tu dávno mal byť! Vlastne, prečo ho vôbec čakám? Určite po mňa nepríde. Povedzme, že som sa posledný čas k nemu veľmi pekne nesprávala.

"Je to ľahké Rebekah, ale budem úprimný, keď to tak veľmi chceš." Postavil sa a podišiel ku mne bližšie, tak aby som naňho mala dobrý výhľad.

"Chcem, aby si nám priviedla toho koňa, ktorý behá po vašom pozemku. Naši si ho však všimli posledné dni potulovať sa na našom pozemku. Keďže sú tí idioti neschopní, tak to musíš zariadiť ty." No mala som chuť sa zasmiať a to bez srandy.

"No, na to, že máte taký vek aký máte, musím povedať, že ste veľmi vtipný muž." To som mu teda musela uznať fakt, no potom som naňho pozrela pohľadom vraha.

"Máte taký pocit, že ja!" Na malú chvíľu som sa odmlčala a poukázala na svoje malé telo.

"Dokážem chytiť nejakého koňa, ktorý je odo mňa o tri krát vyšší? Nesnívate tu torchu náhodou?" Opýtala som sa posmešne, no Bernard sa tváril vážne a mňa išlo doslova poraziť. Ak toto myslí naozaj, asi sa pôjdem tým koňom rovno nechať zožrať, teda pokiaľ by bol mäsožravec, čo pochybujem, že je.

"Ty to zvládneš Rebekah, minule ťa s tým koňom videli, ako si bola pri jazierku a pozerala si sa naň, takže?" Nadvihol milo obočie a zo šuplíka vybral sáčok a v ňom bolo niečo zelené.

"Dobre, urobím to!" Zavrčala som znechutene a nič iné mi neostávalo, len toho idiota poslúchnuť. Nevraviac o tom, že Donas mi už veľmi chýbal, aj keď som bola naňho nahnevaná. Údajný chlap menom Bart ma opäť schytil za ruku a ďalší traja sa k nám vonku pridali.

"Tak povedz malička, aké to je mať liečivý dotyk hm?" Naklonil sa ku mne bližšie, no ja som sa hneď odtiahla, pretože jeho prítomnosť mi extrémne vadila. Pocítila som opäť však ten pocit, že ma niekto alebo skôr niečo sleduje.

"Daj mi pokoj, jasné?" Prižmúrila som naňho oči a modlila sa, nech sa niekde potkne o nejaký veľký kameň, alebo nech sa mu niečo stane, pretože to, čo tu robia je niečo neprípustné.

"Choď za tú ohradu a nájdi ho! My tam nejdeme, ale varujeme ťa, pokiaľ zdrhneš, tak si nás neželaj." Rozkázal a v ruke držal zbraň. Ja som sa pohla a mierila ďalej do lesa. Chodila som už asi pol hodinu a stále nič. Pochybovala som, že ho ešte dnes nájdem, keďže sa už stmievalo a pomaly som nevidela ani na cestu.

"Super, takto dopadnúť, to by som si v živote nemyslela, že dopadnem práve takto." Bola som totálne naštvaná, no zároveň aj smutná. Chýbal mi Donas, no jeho správanie voči mne nebolo vôbec pekné. Trochu som sa prikrčila k zemi, keďže som zbadala nejaké stopy a boli od koňa. V diaľke som zazrela dvoch ľudí, ktorí mi pripomínali stráže. To som išla až tak ďaleko, že som sa dostala späť k pozemku Donasa? Budem sa musieť zrejme vrátiť späť. Otočila som sa teda a mierila som iným smerom, aby ma nenašiel, aj keď som si priala aby ma našiel. Asi mi už naozaj preskočilo, pretože už neviem, čo vlastne chcem.

Mierila som späť trochu inou cestou a v tom som pocítila zo zadu niekoho ruku, ako mi ju priložil na moje ústa a druhou ma potiahol za pás. Chcela som kričať, no keď sa môj pohľad stretol s Donasovým, tak som aj hneď zmĺkla. Zložil svoju ruku z mojich úst a pomocou nej si ma za krk pritiahol k nemu a objal ma.