Revenge

13.

"Užaj zo mňa zlez Donas!" Povedala som nahnevane, keď ma uprostred lesa Donas zvalil na zem.

"Čo si do pekla myslíš, kam ideš?" Jeho oči boli čierne a tie moje boli nahnevané ešte viac.

"Povedala som ti, že zo mňa zlez!" Prižmúrila som oči a čakala.

"A ja som sa ťa do riti niečo pýtal." Buchol rukou po zemi, až som mala pocit, že sa jemne zatriasla, čo nebolo reálne možné.

"Nemusím ti na nič odpovedať." Zdvihla som trochu hlavu a priblížila sa bližšie.

"Rozumieš?" Opýtala som sa ho ako idiot a usmiala sa. On sa uškrnul a dal svoju hlavu ešte bližšie. Stačil jeden centimeter a pobozkali by sme sa.

"A ty rozumieš, že na otázky sa odpovedá?" Pošepkal to potichu, no jeho pohľad už nehypnotizoval ten môj, ale moje pery.

"Nič nemusím, pokiaľ to nechcem." Povedala som a potom mi rázom pozrel do očí. Postavil sa a ja tak isto. Potichu sa otočil a mieril späť a ja som ho chtiac nechtiac musela následovať. Potichu som si sadla do obývačky ku krbu a zahľadela som sa do ohňa. On sa postavil k nemu a tiež doňho hľadel.

"Aké bolo tvoje detstvo?" Všimla som si, že sa otočil ku mne, no ja som stále pozerala do ohňa.

"Ja neviem aké bolo. Nikdy som poriadne detstvo nemala. Mama s otcom mi vždy vraveli, že ak budem ako ostatní, tak že na to raz doplatím. Vychovali ma už rovno na tvrdú realitu a život. Nezažila som, čo to je mať priateľov. Bola som čudná, nikdy som nemala nikoho, kto by ma bol chápal." Moje oči odrážali len samotu a smútok, ktorý som zažívala celý život. Podišiel ku mne a prisadol si.

"To ma mrzí." Prehovoril po malej chvíli potichu.

"Nič nemusí. Nie každý má dokonalý život." Moje slová boli rázne a presné. Oprela som si hlavu o jeho rameno a pomaly som zatvorila oči. Ani neviem ako a podarilo sa mi zaspať.

Zobudila som sa v noci, keď už bola tma a obaja sme stále ležali na gauči. Ja som mala svoju hlavu opretú o jeho rameno a on tú svoju o moju hlavu. Musel zrejme takto isto zaspať, čudujem sa však, že neodišiel spať do izby. Potom som však pocítila väčší stisk na páse a všimla si, že tam má ruku. Cítila som sa zvláštne, no na druhú stranu aj príjemne. Nikdy som sa necítila takto. Bol to zvláštny pocit, ktorý som nevedela rozoznať. Opäť som privrela oči a keďže som usúdila, že spí, tak to ani nepostrehne. Pritiahla som sa k nemu viac a viac sa zamumlala do jeho akoby objatia.

Ráno som sa zobudila na to, že ma niekto budí.

"Rebekah, musíme vyraziť na cestu." Ozval sa Donasov hlas a opäť sa mračil. Usmieva sa niekedy tento chlap vôbec?

"Vždy ťa ochránim, vždy keď to bude treba. Nedovolím, aby ti niekto ublížil." Prehovoril mužský hlas a potom ma pohladil po líci a dal mi bozk na obe líca...

Strhla som sa na to, že som pripútaná o studené kovové reťaze, ktoré ma držali na tomto odpornom mieste. Na sebe som mala iba spodné prádlo a bola tu poriadna zima.

"Kd-Kde to som?" Obzrela som sa okolo seba, no nebolo tu ani žiadne okno, kam by som sa pozrela. Bola to hnusná zatuchnutá stará cela.

"Tak už si hore." Ozval sa zrazu hlas a mne prišiel od niekiaľ povedomí.

"To je fajn, pretože dlho to nepotrvá. Máš v sebe drogu, ktorá ťa nebude držať príliš pri realite, takže všetko, čo ti poviem si aj tak nebudeš pamätať." Žmurkol na mňa a čupol si bližšie. V niečom mal možno pravdu, pretože som sa cítila trochu malátne a veci, ktoré mi sem tam vravel mi nedávali význam.

"Ale keď ťa tu už takto pekne mám, tak ti niečo poviem drahá Rebekah." Palcom mi prešiel po pleci až k môjmu bruchu, kde ma stále hladkal. Mne sa oči zatvárali, otvárali a snažila som sa veľmi ako som len vedela, nech ma nechá na pokoji, no bola som totálne mimo.

"Si moja, patríš len mne a nikto iný okrem mňa ťa nebude mať. Rozumieš?" Opýtal sa a potom mi dal bozk na pery.

"Keby som bol tak zlý, hneď teraz by som si ťa tu podal ako čerešničku na torte a ver, že by si bola iba moja. No viem, že Donas určite príde a chcem si vychutnať to, ako sa bude snažiť ťa odtiaľto dostať." Chytil ma za bradu a uškrnul sa.

"F-Fabian?" Vyslovila som jeho meno horko ťažko, pretože sa mi nechcelo veriť, že je to on.

"Presne tak drahá Rebekah, som Fabian Paxton." Jeho úškrn na tvári bol veľmi veľký a ja som neverila vlastným očiam. Moja stará láska v plnej nádhere a kráse rovno predo mnou.

"P-prečo?" Nechápala som, prečo ma uniesol. Ako sa to vôbec stalo? Prečo si nič nepamätám?! Opäť sa mi hlava točila a sem tam som nechápala význam jeho slov, no potom keď som pocítila, že zo mňa dáva dole už aj spodné prádlo mi teda rozhodne nebolo všetko jedno. Aj keď som sa veľmi snažila, drogu ktorú mi dal začínala účinkovať silnejšie a o pár sekúnd som sa už vôbec nebránila. Vyzliekol ma úplne do naha a začal ma študovať. Kiežby som bola dôkladne pri zmysloch, tak by som mu asi jednu vylepila a utiekla od neho čo najďalej.

"Vyzeráš prekrásne." Prešiel si jazykom po perách a čupol si ku mne.

"Ver mi, že až s tebou skončím, tak Donas pochopí, že patríš iba mne." Pošepkal mi to do ucha a uškrnul sa. Tentoraz mi prišiel Fabian veľmi odporný. Donas? Kde si? Privrela som oči a na určitú chvíľu som prestala vnímať.

"Rebekah! Rebekah!" Počula som mužský hlas, ktorý na mňa volal. Pomaly som otvorila oči, no len tak, že to vyzeralo akoby som bola stále zhúlená, ba priam aj lepšie. Nadrogovaná! Čo je teoreticky aj pravda!

"D-Donas?" Vyslovila som jeho meno vtipne a on sa celý čas mračil. Postrehla som aj to, že cezo mňa prehodil svoju bundu, aby ma aspoň trochu zakryl.

"Hneď ťa odtiaľto dostanem." Povedal rázne a ja som opäť zatvorila oči. Pohľad mi však padol na dobitého Fabian, ktorý leží na zemi a drží si ruku na nose, z ktorého mu tečie krv.

Trhla som so sebou, keď sa mi zdal hrozný sen. Otvorila som prudko oči a dýchala príšerne rýchlo.

"Pokoj Rebekah!" Donas položil svoju ruku na moju nohu a až teraz som si všimla, že mám na sebe oblečenie.