Revenge

16.

Pomaly sme sa blížili k nejakému lesu a jeden z nich sa na mňa otočil.

"Vypi to." Podal mi fľaštičku, v ktorej bola nejaká tekutina.

"Čo to je?" Opýtala som sa, pretože jej farba bola hnedozelená a teda úprimne, chuť som na to veľmi nemala.

"Nepýtaj sa a pi." Pretočil očami a ja som len zaškrýpala zubami. Fajn, ako chceš.

"Ughh, dobre." Odfukla som si a hodila to do seba čo najrýchlejšie. Skoro ma až naplo, pretože to malo nehorázne odpornú chuť, no potom som začala upadať do bezvedomia.

"Čo...." Utíchla som, keď sa mi zavreli oči a pohltila ma tma.

Oči som otvorila, keď som započula buchot. Akurát jeden z tých chlapov vystúpil z auta a až potom som si všimla, že sme opäť v ich svete a nie v tom našom.

"Ako sme sa..." Hneď ma jeden z nich odbil a vložil sa do debaty.

"Vypila si to preto, lebo pri zmysloch do tohto sveta vojsť nemôžeš, keďže na to nemáš stavané telo." Pretočil očami a potom išiel ďalej. Títo chlapi boli tak príjemní, že som mala chuť sa otočiť a rovno ísť preč. Lenže ani jeden z nich by ma nepustil, takže to neprichádzalo do úvahy a tým pádom som ich musela nasledovať.

"Kde to sme?" Opýtala som sa opäť a jeden z nich si povzdychol.

"Môžeš byť už konečne ticho? Pri tebe prídem aj o všetky krásne zmysly života." Zavrčal a potriasol hlavou. Ja som pretočila očami a obzrela som sa. Toto sídlo bolo neskutočne veľké a malo po stenách zavesené rôzne obrazy, na ktorých boli vlci. Niekoľko vlkov v rôznych farbách a keď som tak nad tým premýšľala, podobali sa mi na tie, o ktorých nám garantka raz hovorila.

"To sú obrazy starých predkov?" Opýtala som sa a chlap sa otočil a potichu len prikývol.

"Sú tu už dlho, ale poď." Potiahol ma rýchlejšie dopredu a ja som zakňučala. Ich zaobchádzanie sa mi vôbec nepáčilo.

"Pane? Je tu." Vošli sme do nejakej kancelárie a za stolom sedel on. Ten, ktorý si pred pár rokmi ukradol moje srdce. Ten, ktorý si ukradol moju lásku. Ten, ktorý ma dokázal tak zničiť a presvedčiť, že pravá láska neexistuje. Ten, pred ktorým tu teraz opäť stojím a dúfam, že odtiaľto čo najskôr odídem.

"Môžete ísť." Mávol rukou a chlapi, ktorí ma sem doniesli, tak odišli.

"Rebekah." Oslovil ma, no ja som vôbec nevedela, ako sa voči nemu správať.

"Fabian." Rozhodla som sa, že napokon pristúpim na jeho hru a možno sa dozviem, čo má v pláne. Veď predsa Donas má určite hľadá? Alebo...

"Veľmi ma mrzí, čo s tebou všetko Donas spravil." Pozeral mi do očí a bolo vidieť, že mu to je smutno.

"Donas? Nebol si to náhodou ty, ktorý ma uniesol a zdrogoval?" Nadvihla som obočie a začínala som byť pekne otrávená z jeho rečí, ktoré boli doposiaľ samé lži.

"Áno, to áno. To ma tiež veľmi mrzí Rebekah, ale ty si nespomínaš, čo spravil Donas v detstve? Že tam vtedy v tom lese nechal Sashu zomrieť?" Opýtal sa a ja som pootočila ústa.

"Ako o tom vieš?" Nadvihla som obočie a zamračila sa.

"Rebekah ja som tam vtedy bol. Snažil som sa ťa zachrániť, ale Donas bol silnejší a prefíkanejší. Naplánoval to tak, aby to vyzeralo, že ja som ti chcel zle a že ja som sa pokúsil o to zabiť ťa." Zamračil sa, no ja som jeho slovám príliš veriť nechcela.

"A máš aj nejaký dôkaz? Vieš Fabian toto celé mi príde ako nejaký hlúpy vtip." Uchechtla som sa a pozrela naňho, že bez dôkazu mu asi ťažko uverím.

"Tvoje spomienky sú len matné Rebekah, no musíš mi veriť." Prehovoril a potom zo šuplíka niečo vytiahol. Na stôl hodil náramok, ktorý mi prišiel povedomí.

"Čo to je?" Opýtala som sa a ukázala na ten náramok.

"Nepamätáš si? Mal ho na ruke Donas." Jeho výraz bol vážny, no možno sa to zdálo len mne, no videla som v jeho očiach aj niečo temné.

"Bola to jeho vina, že Sasha zomrela. Nechal ju tam napospas vlkom." Prešiel si rukou cez vlasy a mne sa vrátila spomienka ešte z detstva.

Flashback

Išla som akurát domov zo školy, keď ma Sasha dobehla s tým, či sa nepôjdeme hrať do lesa.

"Mami?" Zvolala som, keď som vošla do domu.

"Áno láska?" Vystrčila hlavu z kuchyne s úsmevom a prezrela si ma.

"Chceli by sme ísť so Sashou do lesa sa hrať, môžeme?" Nahodila som psie oči a spojila obe ruky.

"Isteže, len si dávajte pozor." Vrátila sa späť do kuchyne a my so Sashou sme sa pobrali do lesa. Kráčali sme po lesnej cestičke a zhovárali sa o všetkom.

"Tu by sme si mohli sadnúť, nie?" Opýtala som sa a Sasha len prikývla.

"Je tu pekne." Povedala a podala mi bábiku.

"Áno." Potvrdila som, no potom sa ozvalo šušťanie lístia.

.........................................…..........................

Utekala som s nejakým chlapom za ruku a obzerala sa za seba.

"Kde je Sasha? Musíte ju zachrániť." Prosila som muža, ktorý bol vysoký a pekný.

"Zachránim ju, len ma počúvaj, musíš utekať rýchlo a najďalej ako len vieš dobre?" Opýtal sa ma s jemným úsmevom a pohladil ma po líci.

"A čo vy a Sasha?" Opýtala som sa vyľakane a pozrela mu do očí.

"Ja si ťa raz nájdem, sľubujem..." Zadíval sa na mňa dlhšie a potom sa pobral späť, odkiaľ ma vzal....

End flashback

"Takže ten chlap, ktorý ma akože údajne zachránil a potom sa vrátil zabiť Sashu bol Donas?" Neveriacky som pozerala na Fabiana.

"Áno, vrátil sa tam a zabil ju. Snažili sme sa ju zachrániť, no Donas bol príliš silný." Sklopil pohľad a povzdychol si.

"Toľko rokov som čakal a dočkal som sa."

V hlave som si premietla vetu, ktorú mi povedal v ten deň v reštaurácii, kedy sme sa stretli a vetu, ktorú mi údajne povedal ešte keď som bola malé dievčatko.

"Takže sa vrátil, aby..." Nedokončila som, keďže ma Fabian prerušil.

"Vrátil sa, aby dokončil svoju prácu Rebekah. Vrátil sa, aby ťa zničil." Keď to vyslovil, ostala som naňho pozerať úplne vykoľajene a nevedela som, čo si už myslieť.