Revenge

7.

Prešli sme trochu dlhšiu cestu a ocitli sme sa pri stajniach, ktoré tu boli.

"Máte aj kone?" Opýtala som sa s úžasom a obdivovala kone, ktoré boli v boxoch.

"Samozrejme, pán ma veľký pozemok. Máme tu aj záhrady a kopec iných vecí. A však je tu jedna vec, ktorá nášho pána trápi." Povzdychla si a pozrela na mňa so smutnými očami.

"Aká?" Bola som veľmi zvedavá, čo môže trápiť takého chlapa ako je on.

"Už dlhšiu dobu tu pobehuje jeden kôň, je to kobyla. Je neskrotná, pán sa snažil ju už nie raz odchytiť, aby si neublížila, pretože často, keď na ňu natrafil, tak zbadal hlboké škrabance na jej srsti, ale nedarí sa mu to. Som z toho nešťastná, pretože potom je pán vždy len rozčúlený a je strašne hrubý na každého z nás. Tá kobyla je krásnej hnedo-bielej farby a bola by škoda, keby ju odchytil niekto iný." Povzdychla si a ja som bola trochu aj zmätená.

"Veď je to predsa len kôň nie?" Nadvihla som obočie a slúžka na mňa pozrela smutne.

"Áno, ale nie až tak celkom ďaleko od nás je jedno sídlo, kde chytajú kone pre to, aby ich potom predali a pánovi sa to nepáči. Chce aby tie kone boli slobodné, ale ako môžu slobodne behať po tejto zemi, ak na nich nastražia rôzne pasce a nástrahy, aby ich odchytili." Rozumela som tomu, tiež ak by som bola kôň, tak by som chcela žiť slobodne a nie v nejakej stajni a počúvať príkazy od niekoho, kto si ma neváži ako rovnocenného.

"Chápem Vás. Nuž, skúsim ju niekedy nájsť, možno že mňa počúvne." Uchechtla som sa a slúžka mi darovala usmievavý pohľad.

"Poďme radšej ďalej." Pobrali sme sa ďalej a cesta, ktorou sme išli, viedla k záhradám, ktoré tu boli. Boli naozaj obrovské a nádherné. Všade boli zasadené rôzne druhy kvetov a mne sa to neskutočne páčilo. Zrazu som si však spomenula na detstvo...

Flashback

Mala som desať rokov, keď ma mama s otcom prvý krát vzali do obrovskej záhrady, ktorú vlastnila moja babička.

"Vitajte!" Privítala nás v dome milo a ku mne si čupla, pretože som bola ešte malá.

"A ty pokladík? Nechceš sa ísť pozrieť na našu záhradu?" Ozvala sa milo a pohladila ma po líčku.

"Áno baby." Zatlieskala som s radosťou a do široka sa usmiala. Babka ma za ruku vzala do záhrady, zatiaľ čo som onedlho počula z domu krik.

"Už opäť sa hádajú." Povzdychla som si smutne a pozrela hore na babku.

"Niekedy je lepšie, keď si dospelý medzi sebou veci vyriešia sami, pozri ruža." Ukázala na bielu ružu, ktorá jej tu rástla a ja som sa s veľkými očami na ňu pozrela aká bola nádherná. Prešli sme takmer celú záhradu, kde mi babka poukazovala takmer každý jeden kvietok, ktorý tu rástol.

"Tak ako dcéra moja?" Opýtala sa babka, keď sme sa vrátili späť do domu.

"Opäť odišiel." Povzdychla si mama a vzala ma na ruky.

"Pôjdeme už aj my dve. Ďakujem mami." Usmiala sa na ňu a ja som babke len smutne zakývala...

End flashback

Ani som si nevšimla, kedy mi po líci stielka slza.

"Ste v poriadku?" Opýtala sa ma slúžka a ja som pokrútila hlavou. Keď som sa však otočila a chcela pokračovať ďalej, tak som do niekoho narazila. Bola to pevná hruď, a ruky toho, do koho som narazila, sa ocitli na mojej tvári.

"Prečo plačeš?" Opýtal sa zamračene a študoval moju tvár. Bola som tak vykoľajenia tým, čo tu robí, že som nemala už ani silu na to ho od seba odstrčiť. Len som mu pozrela do očí a on netrpezlivo pozeral do tých mojich a čakal na odpoveď. Mal tak pekné oči, chcela som sa do nich pozerať už navždy. Pocítila som miernu úľavu a potom už len ako ma dve silné ruky pevne chytili....

Prebrala som sa a zistila, že ležím v posteli. Priložila som si ruku k hlave, pretože ma v nej zabolelo. Otvorila som jedno oko a všimla si, že som opäť v jeho izbe. Potom som otvorila druhé oko a všimla si Donasa, ako stojí opretý o stolík a pozoruje ma. Čo sa do pekla stalo? Matne som si spomenula, že som bola vonku so slúžkou a prezerali sme stajne, no potom som sa zapozerala na ružu a spomenula som si na detstvo a potom sa tam zjavil Donas, pretože som plakala a potom....

"Odpadla si." Doplnil ma, keďže si opäť nemohol odpustiť to, aby mi vošiel do hlavy a preštudoval si moje myšlienky. Len som sa naňho ironicky s úsmevom otočila a milo sa usmievala. Postavila som sa, že prejdem do kúpeľne, no zatočila sa mi hlava a už som padala k zemi, no Donas bol rýchly a chytil ma jeho mocnými rukami, ktoré boli tak neskutočne príťažlivé a veľké. Dobre Rebekah, mala by si začať premýšľať naozaj inak, pretože mu práve ešte prezradíš, že sa ti páči a môžeš sa rovno zbaliť a odísť. Pozrela som naňho, či si hádam prečítal moje myšlienky, no vyzerá to tak, že tentokrát ich nečítal. Ešte že! Inak by to bol naozaj veľký trapas. Zdvihol ma na ruky a potom ma položil do postele.

"Pane! Máme problém." Vtrhol do izby iný chlap a Donas zavrčal.

"Čo?" Prehovoril naňho prísne a bez rešpektu.

"Pán Paxton je pred sídlom a povedal, že ak nevýjdete von, tak sa dostane dnu do sídla a zrovná to tu so zemou." Ten chlap bol mierne vyľakaný, no Donas ešte viac zaťal sánku a otočil sa ku mne.

"Ostaň v izbe a nevychádzaj von!" Prikázal ako nejakému psovi, na čo som sa zamračila.

"Čo sa deje?" Opýtala som sa, no samozrejme typický Donas sa len otočil a kráčal smerom preč a k tomu ešte odignoroval moju otázku. Naštvane som pretočila očami a mala som chuť mu ísť vylepiť. Bolo by mi jedno, že by ma potom hádam zabil, no takto sa ku mne rozhodne správať nebude. Čo si o sebe myslí? Kto je? Okrem toho, že je upír, tak nemá právo so mnou zaobchádzať ako s vecou, o ktorej si myslí, že mu patrí.

Potichu som vystrčila hlavu z izby a pozrela sa na obe strany chodby. Stráže tu neboli, pretože sa zrejme niekam premiestnili a jediné, čo mi tu robilo spoločnosť bolo ticho. Pomaly som vyšla von z izby, no stihla som spraviť tri kroky a už ma niekto sotil späť dnu. Bola som prirazená o stenu a vystrašene pozerala do Donasových zamračených očí.

"Ak nemieniš počúvať, tak ťa tu budem musieť zatvoriť." Keď som si uvedomila význam jeho slov, bolo už neskoro. Ostala som stáť stále prilepená na stene a on už bol dávno preč a dvere od izby boli dávno zamknuté. Naštvane som pozrela na dvere a sadla si na zem. Vložila som si hlavu do dlaní a privrela oči. Ostala som na tej zemi sedieť a oči mi zaplavili slzy.