Revenge

3.

Už tretí deň mi zvoní telefón, pretože sa mi Leonora a ostatní snažia dovolať. Dokonca mi už volali aj zo študijného, že prečo nechodím do školy. Viete to pochopiť?! Im by to malo byť srdečne jedno, pretože ja by som im mala volať, prečo nechodím a nie oni mne! Bola som zatvorená vo svojej izbe, všade som mala zatiahnuté závesy a v ruke som držala palicu, ak by sa tu náhodou objavil ten psychopat, ktorý ma pred pár dňami takmer na smrť zabil v reštaurácii na dámskych toaletách.

Vyšla som z postele a otvorila dvere na svojej izbe. Vystrčila som von hlavu a pozrela raz na jednu stranu a raz na druhú. Čistý vzduch. Položila som jednu nohu von z izby a kráčala smerom do kuchyne a v ruke som držala pevne palicu, že ak sa tu náhodou niekto objaví, tak ho tou palicou ovalím. Uľavilo sa mi, keď som skontrolovala celý dom a nikto tu nebol. Opäť mi však začal zvoniť mobil a tentokrát mi volal Darvin. Šľaka aj s takými dobrými priateľmi!

"Á-Áno?" Ozvala som sa so strachom a Darvin sa chvíľu odmlčal.

"Si v poriadku Rebekah? Môžem sa za tebou zastaviť?" Počula som v jeho hlase obavy a nechcela som veľmi, aby tu chodil, no nedalo sa ho odmietnuť.

"Tak príď, ale nech o tom nikto nevie." Povedala som rázne a presvedčivo. Potom som hovor zložila a ostala som pri dverách pokiaľ nepríde.

"Rebekah čo sa stalo od tej večere? Nejako ťa nechápem." Povedal, keď už zaklopal na dvere a vošiel potom dnu. Posadila som ho do obývačky a začala som mu všetko rozprávať, čo mi ten ich údajný kamarát urobil.

"Teda, tak toto vyzneje naozaj zaujímavo." Uchechtol sa a poškrabal vzadu na zátylku. To robí len vtedy, keď niečo tají.

"O čom neviem?" Nadvihla som obočie a prižmúrila naňho viac obočie.

"Nič, ja len že to je tak trochu nereálne. Ty si myslíš, že je nejaký psychopat?" Nadvihol obočie a pozrel na mňa s pochybami.

"Robí snáď toto normálny človek?" Darovala som mu späť otázku a pozrela naňho pohľadom, ha vyhrala som.

"Asi nie?" Daroval mi otázku späť a ja som pretočila očami. Toto asi nikde nevedie, ako vidím.

"Dobre, ale ja neviem čo mám robiť. Asi pôjdem na políciu. Podľa mňa to je jediné normálne riešenie." Povedala som a začala sa klepať.

"To by som ti neradil." Prehovoril a ja som naňho pozrela prekvapene.

"A to akože prečo?" Nadvihla som obočie a Darvin sa trochu zasekol.

"No, len si urobíš viac ťažkosti a potom ešte do toho škola, veď vieš..." Mykol plecami a postavil sa.

"Porozmýšľam." Povedala som konečné slovo a s tým sa aj pobral preč. Mala by som sa asi trochu uvedomiť. Bolo to predsa len jedno stretnutie a aká je šanca, že toho šialenca stretnem znovu? Aj keď pár krát som jeho auto videla pred školou, ale nikdy u toho auta nebol. Dobre hlavne sa upokoj Rebekah.

Na ďalší deň som sa ráno prichystala do školy a nasadla do auta. Okej, to zvládneš. Nikto tam nebude a nič sa nebude diať. Prišla som pomaly na parkovisko školy a hľadala voľné miesto. Jediné voľné miesto bolo vedľa nejakého červeného auta a už som sa potešila, no tam ako ja zvyknem mať karmu, už niekto predo mnou zaparkoval. Podišla som k ďalšiemu parkovisku, no prudko som zabrzdila, keďže som zbadala jeho auto. Jediné voľné miesto bolo opäť pri ňom. Do čerta! Buchla som rukami po volante až sa ozvalo trúbenie. Zopár študentov sa na mňa zadívalo, no to som neriešila. Bohužiaľ som musela zaparkovať vedľa neho a naštvane som vystúpila von. Poobzerala som sa dookola, no mal šťastie, že tu nikde nebol, lebo teraz by som už bola schopná mu vylepiť. Ale v kútiku duše som cítila, že ma niekto pozoruje.

"Rebekah! Tu sme!" Zakričala na mňa Leonora a ja som hneď išla za nimi. Prvá hodina bola príliš nudná a taktiež bola nepovinná, no v hlave mi vzkŕsol nápad a tak som sa s opravedlnením vybrala preč. Vo vrecku som mala kľúč od svojho auta a podišla som na parkovisko. Vzduch čistý. Výborne mi to hralo do kariet, pretože som bola tak rozčúlená, že kvôli strachu, ktorý do mňa vložil som vynechala zbytočne tri dni školy. Rozhodla som sa teda, že mu to nejako spočítam. Čierne BMW vedľa mňa stále parkovalo a ja som vytiahla kľúč zo zadného vrecka. Jemne som sa uškrnula a pomaly prešla k jeho autu. Ešte pár krát som sa obzrela a keď som nikoho nevidela, tak som pomaly kľúč priložila k jeho autu a začala ho pomaly ťahať z predu až do zadu po oboch bočných dverách. Keď som skončila, tak som kľúč strčila späť do vrecka a vybrala sa späť do triedy.

Deň prebiehal normálne a práve ma čakala najzaujímavejšia hodina z celého dňa. História. Tak veľmi som sa na ňu tešila, no zrazu po chodbe išiel riaditeľ spolu s garantkou predmetu a mali to doslova namierené rovno ku mne.

"Slečna Anderson?" Oslovila ma garantka s nie veľmi pekným výrazom. Trochu som sa začala obávať.

"Áno?" Pozrela som na Leonoru, no ona len počúvala, čo sa bude diať ďalej, tak ako aj ostatní moji priatelia.

"Riaditeľ sa chce s tebou porozprávať." Prehovorila a potom ostatných nahnala do posluchárne a zatvorila za sebou dvere. Ja som sa so strachom otočila na riaditeľa, ktorý stál predo mnou a mal na tvári neutrálny a strašidelný výraz.

"Poďte za mnou." Prehovoril chrapľavým hlasom a pobral sa smerom na druhú stranu budovy, v ktorej sme boli. Otvoril dvere na svojej kancelárii a počkal kým vojdem dnu. Keď som vošla zatvoril dvere a potom som si sadla.

"Takže slečna, prezeral som si kamery a všimol som si niečo, čo sa odohralo na parkovisku." Keď to povedal mala som chuť si rozbiť hlavu práve tu a práve teraz. Cítila som sa tak trápne, že som zabudla na to, že tu máme aj kamery. Bože, ako som sa mohla znížiť na niečo také?

"No ja..." Začala som, no on ma umlčal.

"Slečna, som ochotný ten incident vymazať z kamery za malú protislužbu." Nadvihol obočie a ja som doslova dostala infarkt. Náš riaditeľ bol síce pekný, ale bol odo mňa príliš starší a že dokázal v jeho veku myslieť na to, ako by ho vedeli uspokojiť tunajšie študentky, tak to bolo priam až nehorázne.

"Ehh prepáčte, ale..." Nedohovorila som, pretože sa zdvihol zo svojho miesta a pomaly sa priblížil ku mne.

"Pán Borgas? Myslím si, že toto už vyriešim sám." Prehovoril mne známy hrubý hlas a tentoraz som ďakovala Bohu, že sa tu zjavil ani neviem odkiaľ.