Revenge

2.

Vošla som do izby a zvalila sa na posteľ. Bola som tak unavená, že som rovno zaspala. Zobudil ma až telefón, ktorý mi začal zvoniť.

"Haló?" Ozvala som sa so zaspatým hlasom.

"Kde si? Čakáme ťa už vyše pól hodiny." Zahundrala Leonora a ja som zrušila hovor. Postavila som sa na nohy a vyšla som z izby. Mierila som po chodbe do kuchyne, keď tu zrazu som pred sebou zbadala čiernu vysokú postavu. Oči jej svietili na červeno a ja som sa zľakla až som spadla na zem.

"Ostaň sedieť." Prehovoril neznámy a ja som s vyvalenými očami naňho pozerala. Kľakol si ku mne a naklonil sa úplne blízko, až sa naše pery takmer dotýkali, no ja som zatvorila oči, pretože som sa bála. Potom som pocítila, ako ma uhryzol do krku. Pre boha! Čo je to nejaký úchyl? Lenže to kusnutie bolo príliš ostré! Moment, on má tesáky?!

"N-nechaj m-ma!" Zaprela som sa rukami do jeho hrude, no vôbec to nepomohlo. Tento muž bol dobre stavaný a vyšportovaný. Mal ma vo svojej moci a tak som len bolestne sedela na zemi, zatiaľ čo on si zo mňa veselo pil krv.

Strhla som sa na to, že ma bolí krk. Au! Chytila som sa na to miesto a pozrela dookola. Ležala som na posteli, no ani náznak po tom, že by sa stalo to, čo sa mi snívalo. Zazvonil mi mobil a tak som ho zdvihla.

"Si už hotová? Prídeme po teba o desať minút." Oznámil mi to Darvin a potom zložil. Ja som rýchlo vstala z postele a išla sa chystať. Keď sa ozvalo trúbenie z vonku, tak som si rýchlo pobrala všetky potrebné veci a zamkla som dom.

"Pardon, zaspala som." Mykla som plecami a nasadla na miesto spolujazdca.

"To je okej, počuj je ti dobre? Vyzeráš nejako bledo." Otočil sa na malú chvíľu ku mne Darvin, no potom sa opäť pozeral pred seba na cestu.

"Ale hej, mala som len taký čudný sen." Mávla som nad tým len rukou a ďalej to nerozoberala. Zaparkovali sme auto pred reštauráciou a ja som si všimla to čierne bmwčko, ktoré parkovalo aj pred školou.

"Ľudia toto BMW bolo dnes pred školou. Komu patrí?" Otočila som sa na nich a Leonora sa pozrela na Darvina, ktorý sa pozeral na Júliu a tá sa napokon pozrela na mňa.

"Je to jedneho nášho kamaráta, ktorý nechodí na vysokú." Povedala Júlia a ja som s pochopením prikývla. Vošli sme dnu do reštaurácie a obzreli sa. Keď Darvin zbadal stôl, ku ktorému sme mali ísť, tak sme sa tam vybrali.

"Nazdar kamarát. Som rád, že si sa dostavil." Privítal sa s ním Darvin a až teraz som si ho všimla. Bol veľmi vysoký a vyšportovaný. Mal však zaujímavú farbu očí. Boli až priam jantárové a niečím ma zaujali, ba priam až pohltili.

"Rebekah?" Ozvala sa Leonora a až vtedy som sa prebrala zo zapozerania.

"Teší ma." Podala som mu ruku a vyčarila úsmev. Chvíľu sa na mňa díval ako predátor, ktorý zahnal svoju korisť do kúta, aspoň to mne tak pripadalo, no potom mi podal svoju ruku a keď sa naše pokožky dostali do styku, tak sa stalo niečo zvláštne. Jemne som sa zachvela, čo si dúfam že nevšimol a potom som pocítila medzi nami akúsi zvláštnu energiu.

"Aj mňa teší slečna Anderson." Milo sa usmial a jeho hlas bol veľmi hrubý, čo sa mi vždy na mužoch veľmi páčilo. Úsmev som mu opätovala, no potom som sa zarazila. Odkiaľ vie moje priezvisko? Veď som sa mu nepredstavila. Všimla som si, že na mňa hľadí, no nenabrala som odvahu sa ho opýtať, odkiaľ vedel moje priezvisko. Celý večer som bola mierne na ihlách, pretože mi nešlo do hlavy odkiaľ to mohol vedieť. Povedala som si však, že mu to mohla prezradiť Leonora alebo niekto iný z našich priateľov, takže som sa snažila na to príliš nemyslieť, ale v jeho spoločnosti som sa cítila veľmi zvláštne. Mala som v sebe obrovský strach, aj keď nechápem prečo.

"Rebekah? Si v poriadku?" Opýtala sa ma Julia a ja som sa na ňu hneď pozrela.

"Jasné, ospravedlňte ma prosím." Vstala som a mierila na dámske toalety. Hneď ako som vstúpila dnu, som si opláchla tvár a chytila sa oboma rukami umývadlá. Niečo tu nehraje. Ruky sa mi nebezpečne trasú a dych mám príliš rýchly.  Pozerala som stále do umývadla a snažila sa ukľudniť, no to ticho, ktoré tu prevládalo, bolo až príliš hrozivé. Privrela som oči a porazene vzdychla.

"Dobre musíš sa upokojiť Rebekah, nič to nie je." Priložila som si ruky na hlavu a potom som otvorila oči. Keď som však zbadala toho chlapa v odraze zrkadla, až som sa zhrozila a chcela som vykríknuť, no behom sekundy priložil svoju ruku na moje ústa a druhou ma natlačil za pás k umývadlu.

"Nepokúšaj sa kričať, lebo to nedopadne dobre." Bola som tak strašne vystrašená, že som už aj ledva stála na nohách nevraviac o bolesti, ktorú som akoby teraz pociťovala z toho sna, ktorý sa mi sníval ešte pred pár hodinami.

"Toľko rokov som čakal a dočkal som sa." Netušila som o čom to vraví, tuším to nemal v hlave asi v poriadku, no keď som v zrkadle pozrela do jeho očí, tak už neboli tak jantárové ako predtým, ale tentokrát mali odtieň červenej. Vidím dobre? Nechcela som príliš veriť svojmu zraku, ale nie je možné, že sa človeku zmení farba očí, pokiaľ by sa nejednalo o nadprirodzené bytosti, o ktorých nám vravela garantka predmetu dejín a histórie. Svoju ruku mal stále priloženú na mojich ústach a ja som sa neodvážila tu moju zdvihnúť a dať tú jeho preč, aby som mohla začať kričať o pomoc, pretože jeho varovný pohľad a silné a mocné ruky mi vraveli, že buď by ma po mojom kričaní zabil hneď do minúty alebo by so mnou spravil niečo oveľa horšie. Napokon sa vo mne nabrala tá mala odvaha, z ktorej som bola úplne že pokakaná a ozvala som sa.

"Čo odo mňa chcete?" Opýtala som sa koktavo a so strachom a otočila sa smerom k nemu, aj keď som sa jemne o neho musela obtrieť, pretože to inak nešlo. Neodcudzujte ma hneď prosím, ale bol na mňa stále natlačený a netuším o čo mu práve v tomto momente ide.

"O čo sa snažíš drahá Rebekah? Viem kde študuješ, viem všetky tvoje predmety a viem čo všetko robíš aj doma. Viem dokonca aj číslo tvojho spodného prádla, ale jednu vec úprimne neviem. Čo sa snažíš vypátrať o rodinách D’Arezzovcov a Paxtonovcoch?" Opýtal sa a zúžil obočie. Nechápala som odkiaľ toto všetko vie, ale jedno viem. Tohto šialenca treba nahlásiť na políciu, pretože je to asi nejaký psychopat, ktorý si vytipoval nejakú obäť a snaží sa jej úplne zničiť život.

"Č-čo?" Pozrela som naňho ešte viac vyľakane a on napokon odstúpil.

"Ešte sa uvidíme." S týmito slovami aj odišiel a nechal ma tu úplne zmätenú stáť a ja som nevedela, čo robiť.