Revenge

18.

"Ja už neviem čomu veriť." Hlesla som a chytila Fabiana za ruku. Možno to budem ľutovať a možno nie, to už presne neviem, no cítim, že to čo v sebe skrýva Donas je hlboké a boľavé.

"Prepáč mi to Fabian." Pošepkala som a potom pustila jeho ruku. Namierila som si to k Donasovi, ktorý sa chabo usmial a jeho oči boli plné lásky, no spravila som ledva dva kroky a niekto ma surovo chytil okolo pása.

"Nikam nepôjdeš! Si moja." Zavrčal Fabian a dal rozkaz, aby jeho muži zaútočili na Donasa. Mňa začal ťahať niekde preč.

"Fabian čo to robíš!" Snažila som sa jeho ruku dať dole z môjho pása, no nedarilo sa mi to.

"Už som bol tak blízko, lenže ten idiot to opäť pokazil." Zavrčal a pevnejšie ma schytil.

"Fabian pusť ju!" Skríkol Donas a behom sekundy bol u nás a Fabiana odo mňa odsotil ďaleko, ktorý následne spadol na zem.

"Si v poriadku?" Obzrel si ma zhora na dol a potom sa zamračene pozrel na Fabiana.

"Som, ja len som zmätená." Hovorila som to v napätí a v strese.

"Všetko ti poviem, len prv dovoľ, aby som sa o neho postaral." Pustil ma a potom sa pobral k Fabianovi, ktorý stále ležal na zemi. Ten však využil to, že sa k nemu Donas zohol a zhodil ho na zem. Chcela som pomôcť, ale nevedela som ako. Vládla medzi nimi dosť silná bitka, až napokon z toho vyviazol Donas celkom v poriadku. Fabian sa zvíjal v bolestiach na zemi a o malú chvíľu k nemu dobehli jeho muži. Donas ku mne podišiel a obaja sme rýchlo odišli.

"Daj mi ten prsteň." Povedal bez citu a ja som mu ho podala. Prevzal si ho a potom ho odhodil.

"Nemusel..." Nedopovedala som, keďže mi skočil do reči.

"Musel a ticho." Povedal rázne a pokračovali sme ďalej. Na konci lesa bolo pristavené auto, do ktorého sme nastúpili a vyrazili na cestu.

"Nechápem stále ako si mu mohla uveriť." Zahrešil a ja som pretočila očami.

"Do pekla Donas! Ja už neviem čomu veriť!" Skríkla som naštvane a on sa na mňa zamračil. Veď predsa, kruto ma uniesol.... Drž hubu Rebekah, proste si priznaj, že si sa doňho zamilovala... Iste, moje svedomie muselo vždy mať pravdu a za to som sa niekedy neznášala, no stále tu bol ten pocit, že nejaké city tam ostali aj voči Fabianovi.

"Prečo ho ešte stále miluješ?" Opýtal sa zrazu Donas a ja som s úsmevom pretočila očami. Vedela som, že mi vlezie do hlavy.

"Ja neviem, proste to tam nejako od tej strednej ostalo." Mykla som plecami a pozrela von oknom.

"Veď ja ťa donútim milovať len mňa." Zamrmlal si popod nos a predpokladal, že som to nepočula, no tentokrát som to počula. Vyvalila som oči a snažila sa v pokoji sedieť a vyhnať to z hlavy, no stále sa mi dookola v hlave ozývali jeho slová.

Auto už pomaly zastalo a obaja sme vystúpili von. Na malú chvíľu sme sa na seba pozreli, no potom prvý vykročil do predu Donas a ja hneď za ním.

"Choď do izby." Rozkázal a už to tu bolo opäť. Ale do pekla! Mne sa to páčilo!  Mala som chuť si vážne už vylepiť, lebo toto nebolo reálne možné, aby mal na mňa muž ako on taký vplyv. Začínala som cítiť, že som zamilovaná, no nechcela som si to priznať. Predsa, zabil moju najlepšiu kamarátku a aj tak som s ním odišla. Otázka však bola prečo, ten jeho bolestný pohľad, mám pocit, že v tom je niečo viac. Vkročila som do izby, kde sa to všetko začalo a pohľad mi padol na stolík pri posteli, na ktorom bola fotka mojich rodičov. Vzala som ju do ruky a zadívala sa na ich fotku.

"Keby som tak....." Nedopovedala som, pretože som ani nenašla tie správne slová. Nevedela som, čo chcem povedať.

V noci som sa prebudila na čudný pocit. Vstala som z postele a pozrela vedľa seba, kde bol Donas. Pokojne spal a ja som začala skenovať celú izbu, keď som následne zbadala pohybujúcu sa hmlu s bleskami, ktorá sa tu drží.

"Čo to je..." Povedala som potichu a postavila sa. Podišla som k terase, kde sa to držalo a vyšla som von. Tá hmla sa držala vo vzduchu okolo mňa a ja som to skúmala. Nevravím, že som nemala strach, no nevyzeralo to hrôzostrašne a ani tak, že by mi to nejako chcelo ublížiť. Pomaly som natiahla ruku, no zasekla som sa.

"Čo robíš?" Opýtal sa zrazu Donas a ja som od ľaku nadskočila.

"No chcela som..." Otočila som sa, že mu ukážem tú hmlu, no už tu nebola.

"Pozerala som na hviezdy." Ukázala som na oblohu a dúfala, že to zhltne a prestane sa ďalej pýtať.

"Hviezdy sú krásne." Povedal a stúpol si vedľa mňa.

"To sú." Usmiala som sa a začala som ich skúmať.

"Aha! Padá hviezda! Želaj si niečo!" Povedala som natešene a on sa otočil smerom ku mne.

"Želám si, aby to takto ostalo navždy." Usmial sa, no potom sa znovu pozrel na oblohu.

"Nesplní sa ti to." Odhodlala som sa k odpovedi a opäť sa na mňa pozrel.

"A to prečo?" Zrejme ho veľmi zaujímala odpoveď.

"Pretože si to vyslovil nahlas." Hlesla som a s úsmevom sa pobrala späť do postele. A ktovie, možno že sa mu to napokon splní. Ako sa vraví, odpoveď na naše želania poznajú len hviezdy.