Revenge

19.

Prechádzala som sa nervózne po izbe a snažila som sa ukľudniť. Každý deň s Donasom som začínala mávať pocit, že moje city len rastú. Tuším už dokážem povedať to, že som sa doňho zamilovala. Áno oficiálne som sa zamilovala do upíra, ktorý ma uniesol, nenechá ma normálne dýchať, neustále do mňa rípe, ale cez to všetko mám pocit, že som zamilovaná pubertiačka.

"Klop, klop?" Ozval sa Fahrin hlas a trochu mi to zdvihlo náladu.

"Máš chuť ísť sa prebehnúť na koňoch?" Nadvihla obočie a lišiacky sa uškrnula. Chvíľu som premýšľala a keďže Donas netuším kde sa vyparil, tak v podstate nemám ani čo robiť.

"Veľmi rada." Postavila som sa a obe sme smerovali k stajniam.

"Akého si vezmem koňa?" Pozrela som na ňu a všimla som si, že premýšľa.

"Donas nie je veľmi nadšený, keď máš jeho koňa, ale tak podľa mňa kým ti nejakého nedá, tak si podľa mňa môžeš ešte vziať raz jeho." Uškrnula sa a ja som sa zasmiala.

"Ale bude sa zase hnevať." Namietala som, no Fahra len mávla rukou.

"Neboj sa nič, ja to už nejako vybavím." Žmurkla a pobrala sa k stajni, kde je Donasov kôň. Pomohla mi ho osedlať a potom si vzala svojho. Nasadli sme a vyrazili na malú prechádzku. Cválali sme pomaly a obzerala som si tunajší pozemok.

"Je to trochu veľký pozemok nie?" Opýtala som sa a Fahra si povzdychla.

"Po smrti našej matky to bolo ťažké. Ostalo to všetko na nás, no a Donasov otec je naňho prísny." Všimla som si, že pri spomienke ich mami veľmi zosmutnela.

"Čo sa stalo vašej mame? Ak teda smiem vedieť." Nechcela som na ňu veľmi tlačiť, pretože chápem, aké to je prísť o jedného z rodičov, v mojom prípade o oboch.

"My to ani nevieme. Vie to iba náš otec." Mykla plecami a pozrela do diaľky.

"A kedy ma s ním chce Donas zoznámiť?" Nadvihla som obočie a Fahra sa na mňa usmiala.

"Tuším, že to chce spraviť dnes, ale nie som si istá." Neisto na mňa pozrela a potom chytila moju ruku do tej jej.

"Ale ničoho sa neboj, síce náš otec môže niekomu pripadať ako vrah, ale je milý. Istým spôsobom teda." Uchechtla sa a potom mi ruku pustila. Ja som sa mierne vyľakala, no povedala som si, že hádam až tak hrozné to nemusí byť.

Po hodnej chvíli sme sa dostali k potoku, ktorý bol blízko pozemku. Síce to bolo bližšie aj ku hraniciam Donasovho pozemku, no Fahra sem vraj chodí stále a do teraz sa tu nestalo nič zlé.

"Kto sú tí ľudia?" Ukázala som na dvoch chlapov, ktorí boli od nás síce ďalej, no videla som, že pár krát pozreli našim smerom.

"To sú len stráže. Donas ich má všade." Mávla nad tým rukou a akurát som išla zliesť z jeho koňa, keď tu sa postavil na zadné a tým pádom ma zhodil. Snažila som sa udržať, no nešlo to. Spadla som bolestne na zadok a na tvári sa mi objavila grimasa.

"Si v poriadku?" Opýtala sa Fahra a pomohla mi vstať.

"Preboha! Jeho kôň! Poď musíme ho nájsť!" Potiahla som ju, no o malú chvíľu nás zastavil ten, koho som tu vôbec nechcela práve vidieť.

"Fahra! Rebekah!" Ozval sa naštvaný Donasov hlas a my sme sa zasekli v pohybe.

"Donas prv než..." Začala Fahra, no on ju prerušil a pozrel na mňa.

"Tebe som vravel, že na toho koňa nemáš sadať. Čo si na tom nepochopila?" Opýtal sa to úplne vytočený.

"Nič zlé sme nerobili, my sme len..." Preprušil ma opäť krikom.

"Vy dve máte jediné šťastie, že tu boli poblíž stráže a všimli si Vás! Inak ani nechcem pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby tu neboli! Sklamala si ma Rebekah!" Nahnevane na mňa pozeral, no jeho posledné slová vo mne vyvolali spomienku z detstva...

Flashback

Sedela som za stolom v mojej izbe a počula zdola hádku. Mama s otcom sa zase hádali a ja som sa radšej snažila tváriť, že sa učím, alebo že niečo robím. Zrazu však dnu do izby vošiel otec.

"Počul som, čo si spravila Rebekah. Povedz mi len jedno, vychoval som ťa takto?" Nadvihol obočie a mne sa pomaly napĺňali oči slzami.

"Oci prosím, dovoľ mi, aby som ti to mohla vysvetliť." Začala som, no jeho pohľad bol veľmi vážny a prísny.

"Čo chceš vysvetľovať Rebekah? Prečo si to urobila? Prečo opäť musela tento problém za teba riešiť mama? Opäť si ma sklamala Rebekah." Jeho oči boli plné hnevu, no aj smútku zo sklamania. Mne už tiekli po lícach a o pár sekúnd bolo už len počuť buchnutie dverí....

End flashback

Prešla som okolo Donasa čo najrýchlejšie a vybrala som sa späť do sídla. Vôbec neviem, či som išla dobre, no napokon sa mi to podarilo. Pred sídlom som stretla Valériu. Bola to slúžka, ktorá mi prvé dni ukázala celý zámok a musím povedať, že je jediná, s ktorou som si ako tak sadla.

"Valéria? Zavedieš ma prosím do knižnice?" Opýtala som sa jej a ona s úsmevom prikývla...

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Naštvane som hľadel na Fahru, ktorá spolu so mnou mierila späť do sídla.

"Varoval som ťa Fahra, čo sa stane!" Pozrel som pred seba do diaľky a myseľ mi opäť zaletela k Rebekhe.

"Donas nič zlé sa nestalo. Práve naopak, keď ti ušiel kôň, tak sa vybrala ho hľadať! Lenže ty si jej teraz dosť ublížil!" Pozrela na mňa nahnevane, no uchechtol som sa.

"Ty nemáš právo na mňa takto pozerať! Môj kôň ušiel a jej sa mohlo niečo stať! To ja som tu ten, ktorý by Vás obe mal teraz potrestať." Moje nervy už boli priam na hranici zrútenia sa.

"Mal by si sa jej skôr ospravedlniť." Keď to vyslovila, vstúpil do mňa ešte väčší hnev.

"To nemyslíš vážne?" Pozrel som na ňu naštvane, no zároveň aj prekvapene.

"Myslím to naozaj, ak ju nechceš opäť stratiť. Vieš čo myslím." Posledný krát na mňa pozrela a potom odišla do stajne. Ja som buchol rukou o vráta, ktoré sa mierne prehli a potom som mieril do sídla s cieľom nájsť Rebekhu.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~