Revenge

15.

Snažila som sa spomenúť si, no bolo to dosť ťažké, keď v hlave mi stále poletovala len jedna myšlienka. Donas!

"No viete, je to zaujímavá otázka, keďže nevieme čo sa medzi tými dvoma rodinami v minulosti odohralo, tak sa k tomu bude treba nejako dopátrať." Milo som na ňu pozrela, no ona nevyzerala, že je s mojou odpoveďou spokojná.

"To máte pravdu, ale túto úlohu som Vám zadala minulý týždeň a vy pokiaľ dobre viem ste si mali nájsť nejakú odpoveď. Takže slečna Anderson? Pýtam sa Vás to ešte raz a od toho bude závisieť Vaša známka." Preboha! Musím dostať Áčko, inak ma porazí.

"Povedz, že Paxtonovci spravili niečo, čo D'Arezzovci nemohli prijať a tým pádom musel padnúť rozsudok." Ozval sa mi Donasov hlas a ja som sa naňho zamračene otočila, no on mal na tvári ten svoj typický úškrn.

"Slečna?" Ozvala sa znovu garantka a hneď som sa vrátila do reality.

"No, umm Paxtonovci spravili niečo, čo vlastne D’Arezzovci nemohli prijať, čiže vlastne tým pádom tam padol rozsudok, čo navždy ich priateľstvo rozdelilo." Bola som nervózna a každý jej pohyb očí ma znervózňoval ešte viac.

"Zaujímavé. Dobre teda. Máte to za A." Falošne sa usmiala a potom si to išla zapísať. Otočila som sa späť k jeho lavici a všimla si Donasov neutrálny pohľad. Pozeral stále na mňa a šuškanie dievčat si nevšímal, no už nebol taký, ako pred malou chvíľou. Niečo ho muselo rozrušiť alebo vyviesť z miery. Zvyšok hodiny som mala hlavu v oblakoch.

"Donas? Chcela by som...." Po skončení hodiny som sa za ním vybrala, no skôr než som stihla dohovoriť ma prerušil.

"Daj si ten predmet preč z tvojho učebného plánu." Povedal rázne a potom sa ku mne otočil.

"Čože? A to už prečo?" Neverila som, že mi to práve povedal.

"Čo sa tam dnu stalo? Videla som, že po tej odpovedi si nebol v poriadku." Rozhodila som rukami a čakala na jeho vysvetlenie.

"Tak načo si sa vôbec na ten predmet hlásila?! Robíš mi len zbytočné problémy." Podoprel si rukou čelo a pokrútil hlavou.

"Tak prepáč?! Ja som sa ti nežiadala, aby si mi povedal správnu odpoveď! Alebo niečo k tomu! Mal si ma nechať tak, ide predsa o moje známky nie o tvoje." Mávla som rukou a otočila sa na odchod. Kráčala som po škole a bola som tak hlboko zmyselná, že som ani nepostrehla, kedy som do niekoho narazila.

"Prepáčte." Zahundrala som, no keď sa môj pohľad stretol s tým Darvinovým, tak potemnel.

"Rebekah." Usmial sa, no ja som sa mračila.

"Čo si myslíš Darvin, že keď sa tu ukážeš, tak ti všetko odpustím? Dobre viem, že pracuješ preňho!" Ukázala som za seba prstom, pretože som dobre vedela, že tam určite stojí. Keď som sa otočila a aj tak bolo, musela som sa len usmiať sama pre seba.

"Rebekah chcem ti to vysvetliť." Povedal naliehavo, no ja som si dovolila sa zasmiať.

"Tu nie je čo vysvetľovať. Verila som ti Darvin a ty si ma sklamal." Pozrela som mu konečne do očí a v tých mojich mohol vidieť len smútok, no aj hnev. Otočila som sa a vyšla som von z budovy.

"Kam ideš?" Zvolal na mňa Donas a pár študentov sa na nás otočilo.

"Čo ťa je do toho?! Je to môj život! Daj mi pokoj!" Skríkla som a cítila, že sa mi oči plnia slzami. Už dosť! Chcem už pokoj. Pridala som viac do kroku a mierila rovno k sebe. Vošla som do domu a zatvorila dvere. Podišla som do svojej izby a pozrela na fotku rodičov, ktorí sa usmievali. Boli spolu tak zlatí a ja som tu zatiaľ trpela nad ich stratou.

"Prečo." Pritisla som si fotku v rámčeku viac k hrudi a sadla si na zem.

"Rebekah!" Ozval sa zrazu Donasov hlas a už som kašľala na to, že mi tečú slzy po tvári. Chcela som, aby mi už dal pokoj.

"Čomu do čerta nerozumieš? Nechaj ma už na pokoji." Pozrela som mu rovno do očí a jeho tvár bola zamračená. Vôbec sa neusmieval. Zamračene mi hľadel do očí a tuším sa mi snažil dostať do hlavy. Choď preč! Nedovolím ti opäť byť v mojej hlave! Nechcem ho tam!

"Ja ťa na pokoji nenechám Rebekah a mala by si si to uvedomiť. Teraz poď." Zavelil, no o malú chvíľu niekto vtrhol do domu.

"Ale, ale, ale." Usmial sa Fabian a ja som len šokovane pozerala. Takže predsa to bol on. Síce si veľa od toho, čo ma uniesol nepamätám, ale bol to naozaj on. Moja stará láska zo strednej.

"Donas? Ako rád ťa vidím. Vlastne nie." Uškrnul sa a vzadu za ním sa objavili ďalší dvaja chlapi. Ani som nepostrehla, kedy sa za nami objavili iný muži, čo zrejme pracovali pre Donasa.

"Ale Donas, snáď nechceš bojovať tu. Dobre vieš, že tu nemáš žiadnu moc." Uškrnul sa Fabian a pozrel mojím smerom.

"Donas čo sa to deje?" Opýtala som sa, no on moju otázku úspešne ignoroval a stále nespustil zrak z Fabiana, ktorý na mňa hľadel a pomaly sa mu na tvári objavil úsmev.

"Nebudem teda tancovať okolo horúcej kaše Donas. Vieš dobre, prečo som prišiel. Prišiel som po ňu." Pokynul hlavou smerom ku mne a jeden z jeho chlapov sa vybral mojím smerom.

"D-Donas?" Pozrela som naňho vyľakane, no keď sa Donasový chlapi pohli, tak jednou rukou ich zastavil. Pohľad mu spočinul na podlahe, no tvár mal stále zamračenú.

"Odpusť Rebekah, ale tu nezmôžem nič." Povedal porazene a odstúpil. Celý čas však naštvane hľadel na Fabiana a na jeho chlapov. Ten, ktorý kráčal smerom ku mne, ma schytil za ruku a odvliekol do auta. Hneď ako ma doňho strčil, som ešte videla ako sa Donas otočil a odišiel. Bola som totálne vyvedená z miery, no aj sklamaná, pretože som dúfala, že ma zachráni, no asi som sa mýlila. Do auta si nastúpili dvaja chlapi a potom sme vyrazili na cestu.

"Videl si ako sa tváril? Bol ako malé decko." Začali sa smiať a ja som sa mračila.

"No kvetinka ako sa zdá, tvoj milý Donasko ťa tentokrát nemohol zachrániť." Zasmial sa jeden z nich a keby som mohla, tak mu vylepím, ale nechcem si robiť ešte viac problémov.

"Ale ver že on to nenechá tak." Povedal mu ten, čo šoféroval a tentokrát ma zarazil.

"Ako to?" Opýtala som sa zvedavo a jeden z nich sa na mňa otočil.

"Ty nevieš, že upíri vo svete smrteľníkov nezmôžu nič? Ako to povedať, totiž dosť si potrpia na akceptácii vašich pravidiel a tým pádom sa nemôžu ohradiť, ak tu vznikne nejaký boj, alebo keď niekto niekoho ukradne." Povedal a mne to veľmi veľkú logiku nedávalo, no keď som si spomenula na ten jeho pohľad plný bezmocnosti, potom mi to došlo. Ak by mohol, tak by ma zachránil, no nemohol, keďže také sú pravidlá.

"Ver tomu kamarát, že keď prekročíme našu hranicu sveta, tak na nás vyletí kopec upírov." Striasol sa jeden z nich a začali sa obaja smiať. Bola som totálne zmätená, no dala som si predsa za úlohu, že sa dozviem, čo zneprijatelilo tieto dve rodiny.