Revenge

21.

Celý čas som nepokojne stála v izbe a snažila sa pochopiť, čo sa to práve stalo. Ak nepočítam to, že som práve asi vyliečila Donasovho koňa, tak potom naozaj netuším. Nervózne som prechádzala z jedného miesta na druhé a hrýzla si nechty ako to len šlo. Pokoj Rebekah, veď predsa to nič zlé nie je. Možno len máš liečivý dotyk, ktorý už dlhá generácia pred tebou nemala alebo sa ti to len zdálo, pretože si už príliš unavená.

"Dobre Rebekah! Spamätaj sa!" Strelila som si miernu facku, ale tak, aby to nebolelo.

"Rebekah?" Ozval sa Donasov hlas a ja som stuhla. Prosím, nič sa nepýtaj, nič sa nepýtaj!

"Áno?" Otočila som sa k nemu s úsmevom, no skôr som musela vyzerať ako kapor pred porážkou.

"Celý deň som ťa hľadal." Tak som si vydýchla, že to hádam muselo byť počuť aj do zeme smrteľníkov.

"A č-čo teda potrebuješ?" Nadvihla som milo obočie a usmiala sa. Dúfam, že mi nečíta myšlienky, lebo mu už teraz naozaj vylepím a vôbec mi nebude vadiť, že ma nebodaj zabije ukrutnou smrťou.

"Chcel som sa ťa opýtať, či si náhodou nevidela moju sestru." Vyzeral, že je trochu v rozpakoch, no ja som sa tvárila, že to nevidím. Niečo mi tu aj tak nehrá. Určite sa chcel opýtať na niečo iné.

"Tuším som ju nedávno videla v knižnici. Skús to tam." Uchechtla som sa slabo a sledovala, ako odchádza. Keď za sebou zatvrlil dvere, tak sa mi uľavilo. Keďže som sa nudila, tak som si povedala, že sa pôjdem prejsť. Vyšla som zo sídla a smerovala do lesa. Neviem síce ako dlho som išla, ale natrafila som na jazierko, ktoré tu bolo. Prišlo mi to miesto povedomé, no nevedela som si spomenúť, kde som ho videla. Mykla som plecami a sadla si na hlinu, ktorá bola na zemi. Zapozerala som sa na odraz v jazierku a začala som premýšľať. Čo budem robiť? Stále netuším, prečo ma tu Donas drží. Povedala som mu jasne, že sa zaňho vydať nemienim.

Postavila som sa a mierila preč, no zastavil na zvuk kopýt. Keď som sa otočila, tak som zbadala bielo hnedého koňa. Mal na svoje srsti škrabance, no zastavil sa pri jazierku a napil sa.

"Ahooj." Prihovorila som sa mu a vtedy na mňa otočil svoju hlavu. Bola to však kobyla.

"Neboj sa, ja ti neublížim." Vystrela som ruku, aby som jej naznačila, že nemám nič v úmysle. Pozorne ma sledovala, no nepohla sa z miesta. Môj pohľad opäť spočinul na jej škrabancoch a trochu som zvraštila obočie.

"Odkiaľ to máš?" Opýtala som sa, no potom sa zasmiala. Iste Rebekah, už si tak tupá, že si zabudla na to, že kone nerozprávajú. Spomenula som si však na statok, o ktorom mi spomínala slúžka v prvý deň, čo som sem prišla. Pozrela som na hodinky a tie naznačovali, že by som mala ísť o pár minút do školy, no viac ma lákalo sa ísť pozrieť na ten statok, ktorý nebol až tak ďaleko od toho nášho. Keďže moja zvedavosť bola silnejšia než ja, tak som sa rozhodla, že dnes školu vynechám. Samozrejme, ak sa nedostavím do sídla, tak ma Donas hneď začne hľadať, ale kašľať naňho. Keďže kobyla na mňa stále hľadela, tak som sa s ňou rozlúčila a mierila som k tomu statku. Kráčala som už dobrú hodinu a konečne som ho zbadala. Schovala som sa však za krík, pretože som zbadala nejakých ľudí.

"Odveď tie kone! Nech ich už nevidím! Odporné stvorenia." Švihol po koňovi s nejakým prútikom, ktorý mu zanechal nepeknú krvavú ranu. Bože, čo sú to za monštrá?

"A ty tu čo robíš maličká?" Ozval sa hlas a ja som stuhla. Do pekla...

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Sedel som v kancelárii, ktorú mám v sídle a hodinky už ukazovali čas, že ma Rebekah ísť do školy. Zatvoril som poslednú zložku a zobral sako z kresla. Pobral som sa do izby, kde by mala byť, no keď som tam vošiel, tak som ju nenašiel. Vyslal som myšlienku upírom pred sídlom, či ju náhodou nevideli.

"Pred dvoma hodinami odišla pane." Odpovedal mi jeden a aj som sa zamračil. Vyšiel som von a dal pristaviť auto. Nasadol som do auta a povedal šoférovi, nech bude krúžiť po okolí. Nervózne som sedel v aute a čakal, či ju náhodou niekde neuvidím, pretože som mal veľmi nepríjemný pocit.

"Tak kde si Rebekah." Poklepkával som rukou po nohe a všade sa obzeral.

"Pane, prešli sme už všetky možné miesta. Nikde tu nie je." Prehovoril a potom mi napadlo ešte niečo. Nechcel som si to veľmi priznať, pretože ak bude tam, bude to kurva ťažké ju odtiaľ dostať....

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Nejaký chlap ma tlačil dnu do budovy a ja som sa karhala za to, prečo som sem vlastne išla.

"Pane? Našli sme ju, ako si obzerá statok a špehuje." Prehovoril a svoj stisk na mojej ruke zosilnel, aby som neušla. Začalo ma to pekne bolieť, no neodvážila som sa vydať ani hláska.

"Oh Bart, ako sa to správaš k hosťom?" Nadvihol obočie druhý muž a zamračil sa.

"Posaďte sa slečna prosím." Milo sa usmial a poukázal na kreslo. Údajný Bart ma pustil, no vraždil ma pohľadom celý čas. No čo? Ja som mu večeru hádam nezjedla.

"Smiem vedieť vaše meno?" Milo sa opýtal a vôbec mi nepripadal ako zlý človek.

"Rebekah." Odpovedala som neisto a on sa chvíľu zamyslel a potom usmial.

"Veľmi ma teší Rebekah." Pozeral na mňa s takým úsmevom, až som z toho začínala byť zmätená.

"Tak ja už budem musieť ísť." Postavila som sa, no dvaja chlapi sa postavili ku mne a tým pádom som sa otočila na toho chlapa.

"To žiaľ nebude možné slečna Rebekah. Máte niečo, čo hľadáme už dlhé roky. Liečivý dotyk..." Keď to vyslovil, úsmev mi zmizol z tváre a začala som sa modliť, nech sem príde Donas čo najrýchlejšie.