Pozri sa na mňa (Prvá časť)

1.

Na konci novembra začali padať prvé snehové vločky. Celé Chicago zahltila biela prikrývka. Pod pár centimetrami napadaného snehu na zemi sa ale ukrýval klzký ľad. Harvey Scott sa náhlil na vlak. Večer po víkende si zabudol nastaviť budík a preto zaspal. Tmavozelenú čierno kockovanú košeľu mal iba z poli zastrčenú do tmavých džínsov. Kabát mal rozopnutý a šál mu pri behu vial vo vetre.
Jednu šnúrku na čižme mal rozviazanú. V rukách pevne zvieral tašku, z ktorej mu skoro povypadávali všetky učebnice.
Pred očami sa mu zjavila rýchliková zastávka. Bol iba pár metrov od nej. Ešte viac zrýchlil tempo. Pripadal si akoby bežal na maratón.
Už si pomaly ani tie nohy necítil a mal pocit, že sa vznáša.
Celé telo mal ako v jednom ohni. Jediné, čo ho ochladzovalo bol studený vzduch, ktorý vdychoval. Do cesty sa mu plietli ľudia. Snažil sa ich obchádzať, no skoro do všetkých vrazil.
Už sa im po toľký krát ani nestíhal ospravedlňovať. Harvey dostal nádej, že to predsa len stihne, no v tom sa to stalo.
Na zemi bol odhrabaný kúsok snehu a na betónovej ceste žiaril ľad. Harvey sa šmykol a spadol. Šľahlo to s ním o zem, ako nejakú kreslenú postavičku v animáku.
Pri páde silno dopadol na ľavú ruku.
Od bolesti zareval.
Tvár mal zaborenú do snehu.
Nevedel, či ho viacej bolí tá ruka, alebo ten pálivý sneh na jeho pokožke. Po pár sekundách zodvihol hlavu a pozrel na zastávku.
Vlak tam našťastie ešte nebol. Harvey si povzdychol a snažil sa postaviť.
No jeho nohy sa stále šmýkali na ľade a nevedel udržať rovnováhu.
Samozrejme, že sa mu nikto neponúkol, či nepotrebuje pomoc, po tom, ako videli jeho škaredý pád. Zaprel sa rukami do zeme. Vtedy ucítil tú trhavú bolesť v jeho ruke. Zasipel. Napokon sa prudko otočil dozadu a vstal.
Začal zo seba oprašovať biely sneh.
Odrazu v zornom poli oka videl sivú šmuhu. Vlak okolo neho prešiel a zastavil na zastávke. „Ale doriti!" zahrešil, popadol tašku a znova sa rozbehol. Z diaľky mával na vlak a dúfal, že si ho vodič všimne a zostane tam ešte chvíľku stáť. Bol odhodlaný sa kľudne na tie koľajnice aj hodiť, len aby vlak nevyštartoval preč.
Už bol iba pár krokov od neho.
Na jeho zlosť sa ale odrazu rýchlik pohol. Harvey sa zamračil, pridal čo najviac, ako sa len dalo, dobehol k nemu a celou silou do vlaku udrel pravou rukou.
Vodič sa preľakol a prudko zabrzdil. Harvey s tým rozbehom nevedel prestať utekať.
Zaprel sa jednou nohou vpred a takmer znova spadol. Pridržal sa stehy vlaku a začal nahlas predýchavať. Srdce mu bilo, ako splašené. Pomaly pristúpil k dverám.
Tie sa z hlasným vŕzganím otvorili.
Celý červený a zadychaný nastúpil dnu. „Vďaka." povedal cez hlasné lapanie po dychu a išiel si sadnúť. Všetko sa mu vôkol krútilo. Pretrel si oči prstami.
„Ranná rozcvička?" posmešne na Harveyho zavolal nejaký z chalanov vpredu.
Harveymu sa podarilo zrak zaostriť, pozrel sa na chalana, iba mu ukázal prostredník a pokračoval dozadu. Tam našiel voľné sedadlá. Sadol si k oknu a oprel si hlavu o dlaň.
Ešte stále sa snažil popadnúť dych. Orieškové vlasy mal celé rozstrapatené. Hrdý sám na seba sa doširoka usmial. Z tašky si vytiahol slúchadlá a mobil. Otvoril si prehrávač hudby a zapol Sweater weather od The Neighbourhood. 

Oprel sa dozadu o operadlo a zavrel oči. Cesta trvala pár minút. Medzitým si trocha oddýchol po tom bežeckom výkone. Rýchlik zastavil dve zastávky pred strednou školou.
Ľudia vystúpili von a skupinka študentov kráčala ku škole. Harvey si prehodil tašku cez plece a pomaly ich nasledoval.
Do školy sa netešil, pretože tie dlhé, únavné dni učenia mu nikto nespríjemňoval.
Iné decká mali v škole priateľov, s ktorými bola tá škola aspoň o trošku menšie peklo.
Ale Harvey sa s nikým nebavil.
Nikdy nebol veľmi spoločenský.
Často mával pocit, že nezapadá do spoločnosti.
Že je iný. Ostatným v škole sa snažil vyhýbať, no občas sa cítil byť až príliš osamelý.
Harvey bol sám o sebe tichý a nezapájal sa do konverzácií iných. Bál sa, že povie niečo zlé, alebo sa strápni.
Tak radšej iba mlčal a chodil po škole ako duch. Starší chalani si ho zvykli trošku doberať. Väčšinou ich ignoroval, no neraz sa stalo, že dostal nervy a kvôli nim odmietal chodiť do školy. Nemal žiadne koníčky.
Športy, maľovanie, spev, hudobný nástroj, školské noviny. Mal pocit, že jeho život nemá zmysel. Prial si, aby konečne spoznal nejakých ľudí a jeho život prestal byť taký nudný a bezvýznamný.
Ale vedel, že keď niečo chce, musí pre to aj niečo aj spraviť. S týmto sa musel vysporiadať sám v hlave. Žiaden terapeut by mu s tým nepomohol. Nacvičoval si rôzne druhy konverzáci, aké by mohol s niekým zdielať.
Kráčal smerom ku vchodu do školy. Na múriku vonku sedela partia chalanov. Smiali sa a debatovali. Harvey si predstavoval aké by to bolo, kebyže tam bol s nimi.