Pozri sa na mňa (Prvá časť)

4.

„A kam teda pôjdeme?" spýtal sa zaujato Russel počas jazdy. „No, je tu jedna kaviareň, kam sem-tam z času na čas chodím. Je to tam fajn a útulné." povedal Harvey.
„Myslíš Starbucks? Tých je na každom rohu hneď niekoľko." zasmial sa Russel a ukázal rukou na ulice, ktorými prechádzali.
„Nie. Tam je to super, ale túto kaviareň mám asi zo všetkých najradšej. Hoci kávu ani tak nepijem, ale robia tam ozaj výbornú horúcu čokoládu a zákusky. A v týchto zimných obdobiach je to akurát ideálne."
„Páni. To znie fakt lákavo. Už sa neviem dočkať. Tak ma teda veď."
Harvey ho navigoval až kým neprišli k malej kaviarničke na konci ulice s názvom: Le Renard café.
„Pokiaľ to dobre prekladám, tak by to malo znamenať... kávová líška? Alebo líščia kaviareň?" lámal si Russel hlavu s prekladom, keď vystúpili. Harvey sa potichu zasmial.
„Áno. Čosi také. Vieš po francúzsky?" prekvapene na neho pozrel. „Nuž, trochu som sa ju učil ešte dávno, keď som mal asi štrnásť rokov, keď som chcel zapôsobiť na jednu spolužiačku."
„No pekne. Len poď ďalej." Harvey začal kráčať ku vchodovým dverám.
Otvoril ich a zvonček nad nimi zacinkal, aby oznámil príchod nových zákazníkov.
Russel sa začal obzerať vôkol seba. Harvey neklamal. Naozaj kaviareň pôsobila už na prvý pohľad nesmierne útulne.
Vo vnútri bolo príjemné teplo.
Parkety boli z nalešteného dreva, tak isto aj drevené trámy na strope.
Pačvorkové čalúnenie s jesennými farbami na kreslách a police zo všakovakými knihami pri stenách tomu dodávali pocit, akoby boli v nejakej luxusnej knižnici.
Zo stropu viseli na priesvitných lankách papierové vtáčiky a dokonca aj maličký teplovzdušný balón a vzducholoď.
Na stenách boli ručne namaľované kresbičky lesa, stromov, trávy, muchotráviek, spadnutých listov a presne v strede miestnosti priamo za obslužným pultom s kasou bola namaňovaná líška, ktorá držala v labkách hrnček kávy, z ktorej sa parilo.
Celé to pôsobilo ako z rozprávky.
Russel sa nemohol vynadívať. „Kam sa hrabe Dizzy dens!"
Harvey sa pousmial. „Veď hej, je to tu fajn." „Že fajn..." pokrútil hlavou Russel a rýchlo sa náhlil sadnúť si.
Vybral miesto v rohu pri veľkom okne a hneď za knižnicou.
„Skvelý flek." uznal Harvey a sadol si do mäkkučkého kresla. Russel vzal laminovaný jedálny lístok a začal v ňom listovať. „Majú tu toho toľko."
„Ak si tu teda prvýkrát, tak ti zaručene odporúčam tú horúcu čokoládu so šľahačkou a posýpkou a k tomu ako dezert karamelový cheesecake. Nebudeš ľutovať."
Russel prikývol a pri tej zmienke si oblizol hornú peru.
Odrazu sa za ním ozvalo slabé zamňaukanie. Od ľaku takmer nadskočil.
„To nič." smial sa Harvey. „To je iba Foxy. Kaviarenská mačka. Patrí majiteľke." vysvetľoval.
Z boku Russelovho kresla vyšla oranžová, Somálska dlhosrstá mačka a začala sa mu obtierať o lýtka.
„Páni... Ešte aj tá mačka vyzerá trochu ako líška. Tematické." mierne sa sklonil, aby na ňu dočiahol a poškrabkal ju za ušami.
Foxy spokojne zapriadla.
„Ahojky, Harvey. To čo obyčajne?" priskočila k ich stolu vysmiata mladá čašníčka s dlhými hnedými vlasmi vo vysokom cope.
„Ahoj, Judy. Áno. Dám si to isté. Vďaka." usmial sa na ňu.
„A vidím, že dnes tu nie si sám. To je skvelé." zažmurkala tmavomodrými očami na Russela.
Ten sa jemne začervenal v tvári. „A pre teba, zlatko?" opýtala sa ho.
„Tak daj aj mne to isté, prosím." mrkol na Harveyho.
„Dvakrát čokoláda a k tomu?" zapísala si do notesa objednávku a opäť na nich pozrela.
„A ten... karamelový cheesecake ešte." ozval sa znova Russel. „Dvakrát?" „Hej." prikývol Harvey.
„Výborne." pripísala k tomu aj zákusok. „Hneď to tu máte, chlapci." s týmito slovami a so širokánskym úsmevom odišla od ich stola. „Ozaj milá obsluha. Asi sem musíš chodiť často, keď ťa tu už poznajú." ukazoval za ňou palcom a hľadel pri tom na Harveyho.
„Celkom... Áno... Z času na čas. Ako som už vravel. Je to príjemné miesto na oddych a prečistenie hlavy."
„No to ti verím. Fakt si to tu zatiaľ pochvaľujem a to tu nie sme ani len päť minúť!"
Harvey sa slabo zasmial a oprel sa o operadlo kresla.
„Ale ostatných by som sem asi veľmi nenosil." začal po chvíli Russel. Harvey odvrátil pohľad od okna a prekvapene k nemu vzhliadol.
„Nuž vieš, toto je len tvoje súkromné miestečko. Vďaka, že si ma sem zobral, ale bol by som radšej, kebyže je len pre nás dvoch, alebo tak. Veď vieš... ostatní sú až príliš... extravagantní a nie priveľmi na takého útulné miestečká."
„Jasné, chápem." prikývol hlavou Harvey. „Teda asi okrem Gusa." pokračoval Russel. „Počkať, čože?" zatváril sa ešte prekvapenejšie. „Tak veru. Neveril by si, aký je on romantik a pohoďák. Toto miesto by skutočne žral!" zasmial sa.
„Ahá... Ale veď on predsa vyzerá ako drsný metalista." „Ale prosím ťa." mávol rukou Russel. „To je len maska. Hoci má rád emo štýl, ale aj tak skrýva svoju jemnú stránku, o ktorej viem viac menej iba ja, keďže sa poznáme už od útleho detstva."
Harvey sa nestačil čudovať. „A nevadí, že si ho teraz prezradil?" „Ále, kdeže. Nepoviem mu to. Je to len trapko, ktorý robí formu pred ostatnými. Veril by si tomu, že prečítal všetky časti Twilightu?" smial sa Russel.
Harvey iba krútil neveriacky hlavou. „Nekecaj! Zaujímavé. On a taký mäkkýš. Je fajn vedieť, že nie je taký tvrdý. Aj keď mi to dáva dosť jasne najavo." vzdychol si Harvey.
„Myslíš tie jeho vražedné pohľady, ktoré na teba zakaždým hádže? Nič si z toho nerob. V skutočnosti nie je až taký nepríjemný. Keď ho lepšie spoznáš..."
„Ale on nevyzerá veľmi, že by ma chcel spoznať." skočil mu do reči Harvey a skryl si celé ruky do rukávov bundy.
„Pfff! Blbosť! Neboj sa. Po nejakom čase strávenom s nami si raz-dva zvykne a bude s tebou tráviť chvíle. Len počkaj. Hrá sa na nedostupného. Dokonca aj Naty tvrdí, že je pri nej často odmeraný. Dobre viem, že to medzi nimi dvoma nie je skutočná láska. Je to len dlhodobý úlet. Nie som z toho dvakrát veľmi nadšený, ak mám pravdu povedať." poškrabal sa na zátylku.
„Chcem, aby mala ozajstného frajera, ktorý ju bude ľúbiť a nie milenca, ktorý je mojim najlepším priateľom."
„Rozumiem. Ja vás všetkých poznám sotva týždeň. Tak sa radšej nebudem veľmi zapájať do vašich súkromných starostí."
„To je okej, Harv. Ani ja ťa nechcem ihneď zaťažovať našimi problémami. Len s tebou chcem zdieľať svoje pocity." pokračoval Russel. Harvey krátko prikývol.
„Tak, dosť už o mne. Je rad na tebe, kamoško." tleskol rukami a pomädlil si ich. Harvey znervóznel.
„Povedz, je pravda, že ja a ostatní zo skupiny sme tvojimi prvými priateľmi?" nadvihol obočie.
Harvey hanblivo odvrátil zrak naspäť k oknu. „Áno." odvetil potichu. „Téda. Predtým si nikoho nemal?"
„Hej, totálny outsider. Stále som iba dúfal, že raz si nejakých priateľov nájdem, alebo si oni nájdu mňa." vzdychol si a podoprel si hlavu rukou.
„Ale prosím, neľutuj ma. Stále mám pocit, že sme spolu len preto..." dodal rýchlo.
„Harv, už som ti to predsa povedal v aute aj v Dizzy dens. Chcem sa s tebou baviť, lebo si myslím, že si zábavný a skvelý chalan." naklonil sa k nemu bližšie cez stôl s jeho vrelým úsmevom.
Harvey na neho opatrne pozrel.
„Myslím to vážne." ubezpečoval ho. Vyzeral, že to myslí seriózne.
„Tááák, tu to máme." vrátila sa čašníčka Judy. „Dva poháriky horúcej čokolády so šľahačkou." brala hrnček po hrnčeku dolu z podnosu a položila každý pred jedného chlapca. „A dva tanieriky karamelového cheesecaku." postavila vedľa šálok aj taniere so zákuskami.
„Páči sa, dobrú chuť." stále sa škerila ako slniečko na hnoji.
„Veľká vďaka, Jud." úsmev jej opätovali. Russel pomaly zodvihol šálku za ucho a zapichol ukazovák do šľahačky na vrchu. Potom si prst strčil do úst.
„Hmmm!" spokojne si zamrmlal. Judy sa slabučko zasmiala a odkráčala.
„Tak, nazdravie." vzal si hrnček aj Harvey a vystrel ho pred Russela. „Nazdravie, kamoš." štrngol si s ním.
„Vonia to tak vynikajúco." slintal nad tým Russel. „To teda rozhodne hej."
Russel sa napil čokolády. „Mňam!" Harvey na neho pozrel a začal sa chichotať. „Pekné fúzy." podotkol. Russel si uvedomil, čo tým myslí. Mal na celej hornej pere a nose bielu šľahačku. Zasmial sa aj on a zahanbene si oblízal hornú peru a zvyšok zotrel rukávom ruky.
Harvey sa stále smial.
„Už som sa oholil." zavtipkoval a párkrát si ukazovák obtrel pod nosom. Harvey zatlieskal rukami. Potom zapichol malú vidličku do koláča a nakrojil si malý kúsok.
Dal si záležať, aby tam mal aj veľa karamelu. „No daj, nech to vyskúšam aj ja." tiež si nabral koláč na svoju vidličku a vložil si ju do úst. Harvey mlčky jedol ako vždy, ale Russel sa začal úplne rozplývať a div nie nahlas stonať od blaženosti.
„Hmmhmm! Úplne nebíčko v papuľke!" okomentoval potešene. „Vravel som ti, že neoľutuješ." uškrnul sa Harvey.
„To teda rozhodne nie! Možno si dám potom ešte jeden!" „Máš hladné oči, no bacha. Je to dosť sýte." varoval ho Harvey.
„Och! Ešteže som ťa spoznal a teraz tu môžem byť a vychutnávať si to tu naplno." „Tak, to je potom dobré. Môžme sem chodievať kľudne aj častejšie, ak budeš chcieť." pokrčil plecami Harvey a hrialo ho pri srdci pri myšlienke, že má teraz už verného priateľa.
„Že váhaš! Jasnačka. Rozhodne! Je to tu fantastické. Veľmi rád sa sem opäť vrátim. Kedykoľvek. Je naozaj fajn občas vypnúť a odísť od toľkých povinností a chaosu tam vonku. Netvrdím, že sa s ostatnými z partie nezabávam, to nie. Ale toto je úplne iný level oddychu." vystrel sa vo svojom kresle a tiež si poriadne oprel chrbát.
„Toto je asi jedna z mála mimo domu a mimoškolských aktivít, ktorú robím." začervenal sa Harvey.
„Je to geniálne. S ostatnými vždy ideme len do nákupákov, do kina, alebo na žúrky. Je to fajn, ale občas až príliš. Takýto relax si málokedy doprajem."
„Ja by som zasa rád spoznal ten divokejší a spoločenskejší život, aj keď mi to asi pre zatiaľ priveľmi nesedí, ale pokúsim sa."
„Harv, nemusíš robiť nič, čo nechceš." „Ja viem, ale aj tak by som s vami aj ja niekedy rád zašiel do kina, či obchodov." mykol plecom. „Okej. Máš to mať. A ak chceš, tak môžeš chodiť aj na naše hudobné skúšky."
navrhol mu Russel. „Mohol by som?" zreničky sa mu rozšírili.
„Pravdaže, budem len rád, ak budeme mať väčšie publikum ako len moju sestru." zasmial sa.
„To je super! Veľmi rád prídem." rýchlo sa vystrel v sede Harvey. „Dohodnuté." žmurkol na neho opakovane Russel a znova si odpil z horúcej čokoládky. „Ostatní nám môžu len závidieť." zaškeril sa a nahlas sŕkal z hrnčeka. „A čo tvoje vzťahy? Myslím milostné." začal odrazu tému. Harvey nahlas preglgol. „Nechcem ťa tu hneď takto vyspovedať, len sa zaujímam." nadvihol obočie.
„Ah tak. Nuž, nie je vôbec o čom. Keďže nie som vôbec spoločenský typ a doposiaľ som nemal ani len kamaráta, tak som ešte ani s nikým nechodil." pravdivo priznal.
„Oh... jasné. Prepáč, kamoško. To sú dosť osobné veci." začal sa za to vyzvedanie cítiť hlúpo.
„Nie, to je v pohode. Nemám o čom klamať." „Ach, ja som skvelý dohadzovač. Omylom som totiž tak trochu aj dohodil Gusovi moju sestru. Teraz toho už ľutujem, ale inak rád pomôžem kamošovi v núdzi o frajerku."
„Uhm... zatiaľ si vystačím s novými priateľmi a potom budem riešiť chodenie s niekým." podotkol. „Jasné, šéfe." ukázal na neho ukazovákmi a zacmukal cez zaťaté zuby.

***

Dojedli, dopili, zaplatili a pobrali sa pomaličky preč.
„Už je neskoro. Asi by som ťa mal odviezť domov, čo?" pozrel Russel na čas na displeji svojho mobilu. „Asi áno. Mama mi už dvakrát volala. Napísal som jej, že sme v kaviarni." „Okej, tak teda poďme do auta a môžeme vyraziť." zovrel Russel kľúče od auta vo svojom vrecku bundy.
Vyšli von a naspäť k autu. Nasadli dnu a Russel naštartoval.
Zapol kúrenie a z rádia sa ozvalo This is love od Air traffic controller.

Harvey si dal cez seba bezpečnostný pás. Russel mieril k jeho domu. Cestu si už pamätal. „Pesničky skúšame skoro každý deň v týždni. Hocikedy môžeš ísť po škole s nami. Hráme v Jackovej garáži. Teraz tam už je na stenách akustická pena, lebo susedia sa už viackrát sťažovali na hluk. Jeho mamka je fakt milá a vždy nám pripraví nejaké občerstvenie a niečo studené na pitie. A jeho tatko nás sponzoruje, ako sme ti už predtým hovorili. Chceli by sme mať vlastné potlače na tričkách, nálepky a tak ďalej. Aby sa naša skupina viacej preslávila." hovoril mu Russel.
„Páni, vy to beriete ozaj vážne. Necháp ma zle, ste vynikajúci a to som vás dnes večer počul po prvý raz, ale občas si niekto zakladá kapelu iba ako koníčka." ozval sa Harvey.
„No, to asi hej, ale my chceme naozaj preraziť. Máme viacej dobrých songov. Texty nám vymýšľa Gus. Občas mu s tým trochu pomáham. A chalani pomáhajú pri tvorbe správnej melódie. Dalo by sa povedať, že sa navzájom dopĺňame ako správna kapela." „To je super." usmial sa Harvey a zadíval sa von oknom.
„Som fakt rád, že som odtiaľ dnes vypadol a radšej strávil pohodlný večer pri šálke čokolády. Vieš, koncerty, ako také bývajú veľmi namáhavé a stresujúce." dodal po chvíli Russel a zabočil do Harveyho ulice.
„Áno. To si viem predstaviť. Ale vyzerali ste na tom pódiu tak sebavedome a uvoľnene. Hrávate takto pred ľudmi často?"
„Ako kedy... Začali sme mávať vystúpenia ešte len pred pár mesiacmi. Doposiaľ sme hrali iba v Jackovej garáži. Už sme aj skúšali nahrať nejaké cédečka, alebo klipy na sociálne siete, no tam to ide celkom pomaličky. Myslel by si si, že najrýchlejší spôsob, ako sa presláviť je cez internet, ale my sme známi zatiaľ iba v našom meste." vysvetľoval mu.
„Chcete byť tak veľmi slávni?" pozrel na neho Harvey. „Nie nevyhnutne. No trocha úspechu by nezaškodilo. Ale robíme to predovšetkým pre to, lebo milujeme tvorenie hudby a spev. Totiž nie všetci naši fotrovci s tým súhlasia. Berú to ako podradné hobby, s ktorým sa nikde neuplatníme. Tak im chceme dokázať, že sa mýlia."
„Ale nemali by ste im dokazovať a snažiť sa, aby na vás boli hrdí. Tím sa im nikdy nezavďačíte. Musíte to všetko robiť len pre seba. Keď tvrdíš, že robenie hudby milujete, tak to je tá správna cesta." ozval sa Harvey.
„Páni. To je hlboká myšlienka. Si fakt hlavička, Scott." uškrnul sa na neho Russel. „Máš pravdu. Ale je to dosť komplikované, keď ti rodičia neustále nadávajú, že robíš iba hluk a nie umenie." vzdychol si. Harvey sklopil zrak. Russel po chvíli zabrzdil pred jeho domom.
„Nech sa páči, mladý pán." jemne sa zasmial. Harvey sa odpútal a potom sa k nemu otočil. „Veľká vďaka za taký perfektný večer."
„Ále... Aj ja ďakujem. Bolo to veľmi fajn, kamoško." priateľsky ho päsťou udrel do ruky. Harvey sa doširoka usmial. „Tak... maj sa teda..." otvoril dvere na aute.
„No tak poď sem." schmatol ho a privinul do svojho objatia. Harvey zostal celý prekvapený, pretože na takéto kamarátske objímanie nebol ešte vôbec zvyknutý.
Pomaličky mu objatie opätoval, oprel sa bradou o jeho rameno a zavrel oči.
Russel ho potľapkal po chrbte a odtiahol sa od neho. „Teraz už môžeš ísť." mrkol na neho jedným okom.
„V-Vďaka." habkal celkom zmätene a zaskočene Harvey a vystúpil.
Rýchlo za sebou zabuchol dvere od auta a vykročil na zľadovatené schody, vedúce ku vchodovým dverám. Zase sa otočil k autu. Russel mu zamával cez okienko.
Harvey chcel urobiť to isté, no urobil priveľmi prudký pohyb a skoro sa zošmykol a spadol na zadok. Našťastie sa v poslednej chvíli chytil zábradlia a udržal sa.
Žalúdok mal od šoku ako na vode.
Russel sa preľakol a rýchlo dal okienko nižšie. „Jéjda! Buď opatrný. Kvôli tvojej nešikovnosti ti budem musieť nabudúce to čelo zašívať!" krútil nad ním hlavou.
Harvey sa zapýril a snažil sa upokojiť svoje tlčúce srdce. „S-Som okej!" slabučko mu zakýval.
„Dobre teda... Nabudúce ťa odprevadím až do domu. Maj sa a uvidíme sa." chechtal sa Russel a dupol na plyn.
„Jasné..." Harvey sledoval, ako auto odchádza preč po ulici. Vzdychol si a potom opatrne a pomaly vyšliapal až ku dverám, odomkol si ich a vošiel dnu.