Pozri sa na mňa (Prvá časť)

34.

„Kam sa tak chytáš?" spýtal sa zvedavo Harvey, keď po raňajkách videl, ako si Gus balí do ruksaku veci. „Oh, musím ísť k Jackovi skúšať nové piesne." povedal a snažil sa znieť čo najprirodzenejšie.
„Áno? Čo si mi nepovedal? Vždy rád sledujem, ako skúšate. Len si vezmem..." „N-Neviem... či na mňa tak dlho počkajú." zvolal znenazdania nahlas Gus. Harvey sa zarazil. „Čože? Veď to je otázka piatich sekúnd. Iba si musím..." Gus čakal kedy zakročí do ich konverzácie Oliver, no stále neprichádzal. Zavrčal a prevrátil očami.
„Vravím... ASI NA MŇA NEBUDÚ TAK DLHO ČAKAŤ!" zavolal ešte hlasnejšie. „Prečo tak kričíš?" nechápal Harvey a hľadel na neho úplne zmätene. „Čauko, chalani!" vbehol náhle do izby jeho brat. Gus si s úľavou vydýchol. Harvey k nemu natočil hlavu.
„Počuj, Harv. Tak mi napadlo, že by sme my dvaja, ty a ja mohli dnes niekam spolu zájsť, čo ty na to?" prehodil si ruku okolo jeho pliec. „Čo? My? A prečo? Kam?" zaskočene sa pýtal. „Jasné. Dvaja bratia na potulkoch. Podľa mňa to znie fajn! Veď vieš, idú Vianoce a to sú sviatky rodiny a dobrej nálady. Preto mi napadlo..." pozeral pri tom po očku na Gusa, ako spolužiak na svojho kamoška, ktorý mu má radiť počas jeho odpovede pred tabuľou v škole.
Gus názorne prikyvoval hlavou na znak toho, nech s tým pokračuje. „ž-že by sme si mohli niekam spolu... vyraziť! Neznie to super? Huh?" doširoka sa vyškeril. „Nuž ja..." aj Harvey pozrel na Gusa. Ten sa pokúšal tváriť rovnako prekvapene ohľadom toho ako on. „Ale čo tá skúška u Jacka?" sklamane hlesol. „To nevadí! Naozaj. Keď jednu zmeškáš, svet sa nezrúti. Oliverov nápad mi príde fakt skvelý." žmurkol na jeho brata. Oliver sa pyšne narovnal.
„Skutočne? Nevadí ti to? Ja by som s tebou rád šiel." previnilo podišiel bližšie ku Gusovi. „Nie, medvedík môj." chytil ho za tvár a oprel si čelo o to jeho. „Kľudne spolu choďte von a poriadne si to užite." bolelo ho, že mu musí klamať, no nechcel mu kaziť prekvapenie.
„Okej? Aj keď by som ťa tam mal rád po boku... možno vďaka tomu predídeme ponorkovej chorobe, čo ty na to?" usmial sa. Harvey sa trocha zasmial. „Asi máš pravdu. Byť spolu 24/7 je možno až príliš." poznamenal. „A aspoň sa na teba budem potom viacej tešiť, keď sa uvidíme." otrel sa špičkou nosa o ten Harveyho. „Budeš mi chýbať." zašepkal Harvey. „Aj ty mne. Daj mi vedieť, keď sa budete vracať domov." zahľadel sa mu do očí. „Dám." pousmial sa Harvey a pobozkal ho.
Gus ho objal a bozk mu opätoval.
„No dobre... toto je až tak nechutne sladké, že sa mi z toho pokazia zuby." pohŕdavo predniesol Oliver.
„Harv, hýb sa. Nech sme naspäť doma ešte za svetla!" volal na brata. Gus mu počas bozkávania vztýčil svoju ruku, aby mu naznačil, že nech ešte chvíľu počká. „To myslíte vážne? Kto sa má pozerať na vaše oblizovanie?!" otočil sa im podráždene chrbtom.
Za sebou počul iba mľaskavé zvuky a drobné vzdychy. „Ugh! Gus, netvrdil si náhodou, že sa ponáhľaš lebo na teba nepočkajú?" prekrížil si ruky na hrudi. „Hmh... Hej. Už musím ísť, láska." odtiahol sa od Harveyho.
„Uvidím ťa večer." zaľúbene povedal. „Budem sa tešiť." zasnene odvetil Harvey a hľadel na neho. „Tak poď, ty milovník a nechaj svojho spanilého emo princa nech si ide po svojom." schmatol brata pod pazuchu Oliver a ťahal ho preč od Gusa.
„A k-kam vôbec pôjdeme?" „Nechaj sa prekvapiť." Gus Oliverovi ticho naznačil ústami slovo ďakujem. Oliver sa na neho uškrnul. Gus si vzal svoj ruksak a prichystal si do ruky kľúče od dodávky. „Pozdravuj odo mňa ostatných." rýchlo mu oznámil Harvey. „Jasné. Odkážem. Ľúbim ťa, pá." poslal mu vzdušný bozk. „Aj ja teba." široko sa usmial a takmer sa mu podlomili od zaľúbenia kolená, ešteže ho Oliver držal. „Už láskavo choď a nezdržiavaj sa!" popoháňal Gusa a prevrátil očami.
„Maj sa, Ollie." znova mu prstami zasalutoval ako predtým a vyšiel von z izby.
Harvey si vzdychol. „No konečne. Ako to tak vidím, nie je pre vás vôbec zdravé spolu tráviť tak veľa času. Takáto pauza vám len prospeje. Veď je pre teba ako droga. A ty si... teplý feťák." zarehotal sa.
„Nechaj si tie trápne poznámky." zamračil sa na neho Harvey a vytrhol sa mu zo zovretia. „Len kľud, braček. Nemôžem však byť jediný, komu vadí to vaše cukrovanie." „Ak ti to tak vadí, tak sa na nás nepozeraj." odvrkol mu na to urazene.
„To je trocha obtiažne, keďže to robíte priamo pred mojim ksichtom." uštipačne sa smial. „Ale noták." povedal, keď videl Harveyho výraz tváre. „Neštvi sa za to na mňa. Som rád, že si môj malý braček našiel lásku." potľapkal ho po ramene. „Tak mi to potom nekaz."
„Nič nekazím. Chcem s tebou len po dlhšom čase tráviť trocha času. Je to snáď zločin?" „Iste, že nie je. Iba na to nie som ešte celkom zvyknutý." „Ani ja nie! Preto by som to rád dnes zmenil. Tak si zbaľ veci a pôjdeme sa niekam zabaviť."
Gus zišiel dolu po schodoch do predsiene. „Kam mieriš?" zavolala na neho Joane, keď si z obývačky všimla v zornom poli mihajúcu sa postavu, ktorá smeruje ku vchodovým dverám. „Idem skúšať s kapelou." oznámil a začal si obliekať bundu. „Harvey s tebou dnes nejde?" oprela sa rukami o operadlo gauča a otočila k nemu hlavu. „Nemôže. Totiž..." podišiel k nej bližšie.
„Dohodol som sa s Oliverom, aby ho za ten čas nejako zamestnával. Mám v pláne Harveymu venovať pieseň na Vianoce." priznal jej potichu, aby ho nebolo zhora počuť. „Fíha, to naozaj? Ale to znie skvelo, Gus. Harvey bude určite nadšený. Neboj sa, nič mu nepoviem." priložila si ukazovák k perám.
„Teda držím palce." „Ďakujem." usmial sa šťastne. „A k tomu včerajšku..." „Už sa tým toľko netráp. Stihla som na to aj medzičasom zabudnúť." žmurkla na neho.
„Ahá, no... to som rád." začervenal sa. „Ale myslel som tým, že aká bola tá knižka?" zvedavo vyceril zuby. „Ah, tak." zasmiala sa. „Príbeh je skvelý. Ako všetky od Agathy." usmiala sa. „Jasné. Poirot a Marplová sú fantastickí. Rád by som si o tom pokecal viac, no musím už naozaj ísť."
„Samozrejme. Choď. Uvidíme sa neskôr." zamávala mu. „Dovi." rozlúčil sa a vybehol von.