Pozri sa na mňa (Prvá časť)

35.

Gus sedel na gauči a brnkal si na svoju elektrickú gitaru.
„Viem, že... je to so mnou ob...občas dosť ťažké..." mrmlal si popod nos slová, ktoré mu prichádzali na jazyk.
„Pretože som tvrdohlavý a nie ako... iný... Nie... inak..." zamyslel sa. „Nie ako tie typy ostatné... Áno! To znie lepšie." usmial sa a text si ihneď zapísal ceruzkou do diárika, ktorý mu ležal na stehne. Ako každý ľavák si pri tom musel dávať pozor, aby si po sebe nerozmazal slová na papieri.
„Darí sa ti?" prisadol si k nemu Russel.
„Celkom to ide. Slová sa samé postupne objavujú." odvetil a naladil si lepšie struny na gitare. „Ukáž." vzal si jeho zápisník a začítal sa. „Fíha, Gus... To znie... vážne dobre." priznal. „Vďaka. Robím čo môžem." skromne sa pousmial Gus. „Som na teba naozaj hrdý." „Za čo? Že viem napísať romantickú pieseň?" nadvihol obočie.
„Aj to... ale predovšetkým za to, ako si sa zmenil. Už mi neprídeš ako ten Gus, ktorého poznám toľké roky. Teraz si skôr viac ako ten, ktorým si bol, než tvoja..." vzdychol si. Gus sa vystrel. „Asi máš pravdu."
„Čo asi? Určite! Vidím, aký si teraz iný. Nie ten emo Gus, ktorý tu so mnou doteraz bol." „To mi hovor." zasmial sa, prehrabol si ofinu a odhalil odrastajúce svetlé vlasy.
„Neprefarbíš si ich?" „Rozhodol som sa, že už je koniec tejto mojej temnej éry." „Rozhodol si sa správe." potľapkal ho po chrbte Russel.
„Stále som hľadal útočisko iba v chľaste, cigaretách a sexe... Myslel som si, že tým si natoľko otupím zmysly, že prestanem cítiť všetku tú bolesť. No zistil som, že je omnoho lepšie to prestať v sebe dusiť, pustiť to von a konečne sa zmieriť s minulosťou a prijať prítomnosť."
„To sú veľmi múdre slová. Tak to má byť. Práve preto som na teba pyšný. Ako si sa vypracoval. A stačil ti na to necelý mesiac." smial sa Russel. „Mal som Harveyho priviesť ešte skôr." Gus sa tiež zasmial a slabo prikývol.
„Každopádne, nech sa stane v budúcnosti čokoľvek... už sa nenechám zatiahnuť späť do depresie a žiaľu." povedal rázne.
„Augustus White... motivačný rečník." Gus prevrátil očami a štuchol ho do nohy. „Dokončím ten text." zobral si od neho zápisník.

***

„Toto mi veľmi prospelo." pochvaľoval si Harvey, keď s Oliverom vychádzali von z posilňovne. Studený pot na neho tele ho ešte väčšmi chladil, keď vyšli von na chladný vzduch.
„Bolo to fakt namáhavé. Celkom iné, ako tréningy na ihrisku. Aspoň beh a zdvíhanie činiek mi išlo." Harvey sa zasmial.
„Vďaka, že si ma sem vzal." „Rado sa stalo, braček. Kľudne aj nabudúce." usmieval sa Oliver. „Neviem ako ty, ale ja by som si teraz doprial výdatný obed a oddych." potľapkal sa po bruchu a oblizol si pery.
„Som za. Zaslúžime si to." kráčali mestom a rozhliadali sa po najbližšom bufete, či bistre. „Na čo by si mal chuť?" „Ja neviem. No nie niečo ťažké a veľmi nezdravé. Kvôli tomu sme doteraz nemakali." odvetil Harvey neisto.
„A čo chceš nejaký šalát, či čo?" Harvey si spomenul na ten incident a ako mu Gus hovoril o tom memečku s tou babou v porne, ktorá jedla šalát a nemohol sa zdržať smiechu.
„Si v pohode? Čo som povedal?" nechápal Oliver. „Ale nič... nič... Prepáč. Šalát znie... znie to fajn, ale asi by som si radšej dal niečo ovocnejšie. Napríklad šťavu, alebo smootie." navrhoval. „Čiže nie pevnú stravu?"
„Po cvičení si obvykle robievam nejaký proteín. A teraz keď sme v meste, tak by sme tu mohli nájsť nejaký..." prestal rozprávať, pretože práve prechádzali okolo obchodu s hudobnými nástrojmi a jeho zaujalo niečo vo výklade. Zastavil sa a zostal naň civieť.
„Čo ti je tentoraz? Si nejaký roztržitý." prekrížil si Oliver ruky na hrudi. „Pozri!" nadšene ukázal do obchodu. Prstom mieril na akustické gitary, zavesené nad pokladničným pultom vo vnútri. „Gitara? Vieš vôbec hrať?" čudoval sa Oliver. „Ale nie pre mňa. Pre Gusa! Nemám pre neho nič na Vianoce a pamätám si, ako raz na skúške hovoril, že by sa mu taká akustická gitara zišla." začal od nedočkavosti poskakovať na mieste.
„Počkať, ty mu ju chceš teraz naozaj kúpiť? Koľko môže stáť taký nástroj? Kľudne aj dvesto dolárov! Toľko pri sebe my dvaja dohromady ani len práve nemáme." vracal ho nohami na zem jeho brat. „Veď ja viem..." vzdychol si Harvey. „Ale chcem mu ju skutočne kúpiť. Bude z toho nadšený."
„Tak ja ho tu zamestnávam kvôli darčeku a medzitým sa aj ten druhý rozhodne, že mu zoženie..." mrmlal si popod nos Oliver. „Čože?" otočil k nemu Harvey hlavu.
„Nič! Nič som nevravel." pohotovo zvolal. „Myslím si, že to je dobrý nápad na vianočný dar, no dnes tu nanešťastie pri sebe nemáme toľko peňazí. Ale môžeme sa sem vrátiť iný deň a vziať mu ju, čo ty na to? Zatiaľ si poďme dať ten džús." prehodil si ruku cez jeho ramená. „Áno, len sa na ňu musím spýtať!"
Oliver ani len nestihol žmurknúť a Harvey sa už hnal dovnútra. Pri otvorení dverí zazvonil zvonček, ktorý oznámil nového návštevníka. V obchode bolo príjemne teplo.
Všade vôkol stáli rôzne mohutné typy hudobných nástrojov. Z každej strany sa ozývali iné zvuky a melódie. Harvey zamieril rovno k predavačovi za pultom.
„Dobrý. Môžem sa vás opýtať koľko stojí tá gitara?" náhlivo opäť ukázal na gitary v pozadí. Potetovaný predavač s veľkými tunelmi v ušiach, dlhými dredmi a čiernou bandana šatkou okolo hlavy sa otočil flegmaticky dozadu. „A aký typ preferujete?" položil monotónne otázku. „Preferujem?" zarazil sa Harvey. Zvonček na dverách znova cinkol a o chvíľu sa už za neho postavil Oliver.
„Iste. Záleží na tom, aký typ hudby chcete hrať." „Nuž ja..." „Tak napríklad tu máme Jumbo gitaru..." ukázal na jednu s výraznejšími výrezmi pri krku.
„Tá má výrazné basové a stredové frekvencie. Je akurát s dominantným tučným zvukom a solídnou hlasitosťou. Táto je konkrétne vyrobená z mahagónu." opisoval.
„Potom tu je Parlor." ukazoval na menšiu gitaru napravo. „Tá sa hodí na cestovanie, pretože má nízku hmotnosť a telo. Jej zvuk síce nie je natoľko prierazný či dominantný, ale aj tak je ideálna." rozprával a zaťukal na drevo gitary.
Ozval sa tlmený, dutý zvuk. „Fíha, to je rodený expert. Stratil som sa na začiatku, ani len názov som si nezapamätal." ohromene poznamenal Oliver. Harvey sa snažil zaznamenať celý ten príval nových informácii.
„Pravdou je, že tú gitaru nezháňam pre seba. Preto presne neviem, aký typ či štýl je najlepší." priznal. „Ahá tak. Bez obáv." uškrnul sa chlap a tým odhalil svoj strieborný postranný zub, od ktorého sa odrazilo ostré svetlo z lampy na strope.
Načiahol sa o trocha ďalej a uchopil inú z gitár. Bola o niečo väčšia, ako tie ostatné a jej výrez pri krku bol pekne zahnutý.
„Táto sa volá Dreadnought. Hovorí sa jej aj westernová gitara. Má klasický tvar a veľmi príjemný zvuk. Je praktická, nakoľko má univerzálne využitie v širokej škále hudobných žánrov. Hodí sa aj pre tých, ktorí chcú sprevádzať či dokonca aj hrať sólo. Je vyrobená z javorového dreva." vysvetľoval.
Harveymu to celé pripomenulo, ako keď Ollivander oboznamoval Harryho Pottera s typmi prútikov. „To znie skvelo!" potešil sa. „Čiže odporúčal by som práve túto gitaru." potľapkal ju predavač. „Beriem!" „Si si istý?" pýtal sa ho Oliver vážne. „Áno, som!" stál si za svojim rozhodnutím Harvey. „Výborne!" žmurkol na neho spokojne predavač.
„Takže ju teraz..." „Oh, teda vlastne..." zastavil ho rýchlo Harvey. „Nemôžem si ju kúpiť dnes. Vrátim sa po ňu... možno zajtra, keď budem mať všetky financie."
„Ale pravdaže. Dovtedy vám ju správne naladím a odložím." „Veľmi pekne vám ďakujem." vrúcne sa na neho usmial. „Rád som pomohol. Ak ju chcete dať komukoľvek, určite sa z nej bude tešiť." „To dúfam." zasmial sa nervózne Harvey a pri predstave, ako ju dáva Gusovi ho zahrialo pri srdci.
„Ty si ale riadne pohotový, prídeš, vyberieš, objednáš. A to tu nie sme ani len päť minúť." smial sa prekvapene Oliver.
„Stavím sa, že sa mu bude páčiť."
„O tom nepochybujem." ozval sa predavač. „Sám si na nej rád zahrám. Je perfektná. Prídete si teda po ňu zajtra?" chcel vedieť. „Pravdepodobne áno." prikývol mu na to Harvey. „V poriadku. Dokopy s naladením a puzdrom to bude..." prepočítal si cenu v hlave. „Rovných stošesťdesiat." „To je fajn cena." uznal Oliver a pokrčil plecami. „Platí. Uvidíme sa zajtra." súhlasil s ponukou Harvey.
„Dobre. Bude tu na vás čakať." prešiel prstami jemne po jej strunách. Gitara vydala príjemnú melódiu. Harvey takmer zvýskol od nadšenia. „Veľká vďaka. Vidíme sa. Dovidenia." rozlúčil sa a dal sa na odchod. Cestou ku dverám si ešte prezeral gitaru na stene a široko sa usmieval. „Majte sa." uklonil sa hlavou chlap a začal ukladať na pult malé škatuľky s brnkadlami. Oliver kráčal za svojim bratom. „Takže darček máš vybavený. Skvelá práca." pochválil ho. „Musíme tú gitaru potom nenápadne prepašovať a ukryť doma až do Vianoc." hovoril napäto.
„Neboj sa. Stavím sa, že Gus pôjde aj zajtra skúšať s kapelou. Budeme mať na to dosť času." ubezpečoval ho Oliver. „Ako si si taký istý?" spýtal sa začudovane. Oliver sa trocha zarazil. „Ne-Netuším." krčil ramená. „Určite im ale nestačí jeden deň na hranie, keď vytvárajú novú hudbu." poznamenal a pokúšal sa znieť presvedčivo.
„Pravda. Tak tým pádom dobré pre nás." poskočil od radosti Harvey. „Dáme si teraz tú šťavu?" „Jasné!" schmatol veľkého brata za zápästie a začal ho ťahať uličkou.