Pozri sa na mňa (Prvá časť)

45.

„To video je krásne. Som rád, že budem mať pamiatku na to, ako si mi to spieval po prvýkrát." hovoril spokojne Harvey, keď mu Gus pustil nahrávku od jeho mamy.
Obaja teraz sedeli na posteli a mali oblečené len pyžamové nohavice.
„Na to, že som si vôbec nerozcvičoval hlas to znelo celkom slušne." uznal Gus a vrátil sa do celej galérie fotiek v mobile.
„Slušne? Tvoj hlas je prekrásny. Veľmi sa mi páči, keď spievaš." oprel si Harvey hlavu o jeho rameno. Gus neudržal svoje červenanie.
„Čo je toto?" spýtal sa ho po chvíli a ukázal prstom na jednu z fotiek v galérii.
„Ach, to..." Gus ťukol na fotku a zväčšil ju. „To bol tohtoročný Halloween. Boli sme na párty." vysvetľoval. „Ja s Natalie sme šli za postavy z Mŕtvej nevesty."
Harvey sa díval na ich kostýmy. Gus bol za Victora Van Dorta a Natalie za Emily.
„Páni, fakt ti to svedčí. Celkom sa tam na neho ponášaš." podotkol Harvey a pozrel mu do očí. „Myslíš? Bol som z tej masky tak nadšený. Som rád, že sa mi podarila." pyšne predniesol s úškrnom. „Aj Naty vyzerá super." usúdil a vrátil pohľad naspäť k fotke.
„Hej, vie robiť zázraky s mejkapom. Úplne sa v tom vyžívala. Párty bola skvelá. Usporiadal ju Russ. Nuž, tento rok by som bol radšej za koledovanie po domoch a pozeranie strašidelných filmov doma pod dekou." priznal Gus.
„To znie veľmi fajn." žmurkol na neho Harvey a chytil ho za ruku. „Aj ty máš nejaké fotky v kostýme?" chcel vedieť. „Och, naposledy asi keď som mal dvanásť. Šiel som za tekvicu." chichotal sa zahanbene Harvey.
„Naozaj? To musím vidieť!" vystrel sa náhle Gus. „Mama ju dokonca aj vytlačila. Mám ju tu v izbe, no niekde som ju asi založil. Možno v nejakom zo šuflíkov." ukázal prstom na písací stôl. „Idem ju pohľadať." pohotovo vyskočil na nohy Gus a náhlil sa k stolu.
Postupne otváral každú zásuvku a prehraboval sa v nej. „Nevadí, že sa ti hrabem vo veciach, však?" pozrel na neho opatrne.
„To je okej. Len hľadaj." usmial sa Harvey a prikývol na súhlas. Gus teda pokračoval. „A ktože je tento malý kamoš?" vybral odrazu zo spodného šuflíka malého plyšového tučniačika. Harvey vypúlil oči a razom stál pri ňom.
„Nie! Na ten posledný som takmer zabudol! Vráť ho naspäť, prosím!"
„Ale noták. Prečo mi ho nepredstavíš?" smial sa Gus nadvihol ruku s tučniakom do vzduchu, aby naň Harvey nedočiahol.
„Augustus, prestaň! Daj mi ho!" vyskakoval podráždene a pokúšal sa mu ho vytrhnúť z ruky. „Čo si taký nevrlý? Hanbíš sa snáď za tohto fešáka?" smial sa Gus a ruku nespustil. „To nie, len... Už mi ho daj!" načahoval sa za ním urputne.
„Ak sa za neho nehanbíš, tak prečo bol potom schovaný v stole?" pýtal sa uštipačne Gus. „Augustus!" štuchol mu do rebier a potom ho začal štekliť na bruchu.
Gus to nevydržal a musel si napokon oboma rukami kryť pošteklené miesto. „Vy-Vyhral si..." rehotal sa a lapal po dychu. Harvey si konečne vzal plyšáka a zagánil na Gusa.
„Veď preto. Mal si ho tam nechať." hladkal plyšové zvieratko prstami.
„Vidím, aký si na neho naviazaný, tak potom prečo...?" „Neviem. Prvý deň, ako si sem prišiel som ho radšej ukryl. Asi som si myslel, že sa budeš smiať, keď zistíš, že ho stále mám..." uhýbal mu pohľadom Harvey.
„To naozaj? Ak ťa to uteší, ja mám stále v posteli svojho modrého plyšového psíka, Arnolda. Áno, to meno som mu dal sám." líca mu opäť nabrali červenší odtieň. Harvey k nemu pomaly vzhliadol.
„Vážne?" Gus prikývol hlavou. „Nehne sa odo mňa na krok a úprimne povedané... ťažšie sa mi bez neho zaspáva. Aj keď v tvojej prítomnosti je mi najlepšie, tak..." hlesol hanblivo a začal sa ošívať. „To je veľmi zlaté." povedal Harvey a vyčarilo mu to úsmev na tvári. „Kúpila mi ho mama na narodeniny." zveril sa mu a vzdychol si. „Keďže už máme po preháňaní ohľadom darčekov... môžeme sa u teba konečne zastaviť a ty si vezmeš svoje veci z izby, vrátane Arnolda." navrhol mu a pohladil ho po líci.
„To by bolo fajn." pousmial sa na neho Gus. „A taktiež..." zhlboka sa nadýchol. „Keď si sa mi už vyspovedal ohľadom tvojho psíka... toto je Terry." ukázal mu neochotne tučniaka.
„Teší ma, Terry." slabo sa mu uklonil Gus a potriasol mu pravou plutvičkou. Harvey sa rozosmial. „Aj ja rád spoznám Arnolda." „Tí dvaja si spolu budú určite rozumieť." škeril sa Gus. „Kedy by si po neho chcel ísť?" spýtal sa a pokrčil plecia.
„Hocikedy. Kľudne aj zajtra, ak ti to nevadí." „Hovoril som, že rád uvidím, kde bývaš. Alebo si... býval." „Dobre, ale varujem ťa, musíš sa držať pri mne, inak sa tam stratíš." žartoval Gus. „Je to ešte väčšie než tá chata?" zhíkol jemne Harvey. „Dvakrát také veľké. A bez rodičov či novej gazdiny si tam pripadám strašne opustene." povzdychol si.
„Dúfam, že tu u nás sa tak necítiš." ďalej ho hladil Harvey po tvári. „Rozhodne nie! U vás je to tu ako v rozprávke!" schmatol ho spontánne pod pásom, nadvihol do svojej výšky a začal sa s ním točiť dookola. Harvey sa od prekvapenia smial a výskal. Pevne sa ho držal, aby nespadol, no iba s jednou voľnou rukou to bolo celkom obtiažne. „Ty blázon!" hlasno sa chichúňal.
Gus s ním zastal a naďalej ho držal v náručí. Teraz mali pohľady v rovnakej rovine. Harvey si obmotal ruky okolo jeho krku a pobozkal ho. Gus ho pomaly pri tom položil naspäť na zem. „Takto sa naozaj cítiš? Ako keby sme lietali?" stále sa ho pevne držal Harvey.
„Presne tak. S tebou sa cítim, akoby som sa neprestajne vznášal." povedal šťastne Gus. „Každý z nás má jedno krídlo a spolu dokážeme lietať." predniesol poeticky Harvey.
„To sa mi páči." teraz ho ťahal k bozku Gus. „Mhm... ale stále som nenašiel tú tvoju fotku." odtiahol sa od neho po chvíli. „Okej, ukážem ti ju." červenajúc sa nazrel do posledného otvoreného šuflíka. Našiel ju pod menšou kopou zošitov. „Tu je." vytiahol ju von a ukázal mu ju. Gus nazrel bližšie.
Bol na nej malý Harvey, ktorý sa smial a na zuboch mu žiaril kovový strojček. Bol v obrovskom oranžovom kostýme tekvice a držal plastovú nádobku na sladkosti tiež v tvare tekvičky. Na hlave mal čiapočku zelenej stonky. „Ty si ale zlatý!" vyhŕkol ohromene Gus a vzal si rýchlo fotku do rúk, aby si ju lepšie prezrel. Harvey sa len nesmelo vrtel. „Prečo si sa odvtedy nefotil?" pozrel na neho prekvapene. „Lebo rok predtým bol naposledy, čo so mnou chodil koledovať aj Oliver a potom so mnou už šľahala puberta a bolo mi trápne fotiť sa v kostýmoch." priznal.
„Aká škoda. Za čo si išiel tento rok?" chcel vedieť Gus. „Klasika, ale za Spidermana." mykol plecami Harvey. Gus sa uškrnul.
„Rád by som ťa videl v takom obtiahnutom kostýme." škľabil sa. Harvey sa nedokázal prestať červenať. „Môžem mať rovnakú prosbu k tebe." tiež mu opätoval úškrn. Gus mu pomaly prešiel prstom po holej hrudi. „Ozaj?" zhlboka sa nadýchol a zachichotal sa. „CHLAPCI, OBED!" ozvala sa Joane z prízemia.
„No nič. Pokračovanie nabudúce. Radšej poďme. Som už riadne hladný." potľapkal si po bruchu Harvey. „Nápodobne." súhlasil s ním Gus a vykročil ku dverám. Harvey si položil Terryho na posteľ a oprel ho o vankúš. „Počkaj tu, kamoško." povedal mu a potom nasledoval Gusa do kuchyne.
„Už poďte, lebo vám to vychladne." poháňala ich Joane a plné taniere položila na jedálenský stôl. „Vďaka, mami." oblizol si hornú peru Harvey a sadol si pred svoj obed.
„Tak čo? Bavili ste sa spolu?" začal na nich uštipačne Oliver a očami prebehol po ich odhalených hrudiach bez tričiek. Harvey trocha zbledol a nervózne si odkašľal. Gus sa mlčky usadil vedľa neho. „H-Hej. Pozerali sme si to darčekové video." odvetil mu na to hanblivo. „Skutočne? Takže ten krik musel zaznieť v tom videu, je tak?" škeril sa starší brat.
„Oliver." zagánila na neho prísne jeho mama. Harvey sa zarazil. „No do..." chcel zanadávať Gus. „To je v poriadku, chlapci." vyhŕkla rýchlo Joane. „Jasné. V naprostom. Aspoň vieme, že ste sa tam hore nenudili." pokračoval lišiacky Oliver.
„Už mám toho dosť! Nechaj ich!" väčšmi sa mračila na syna. „Tak pardon. Ja za to nemôžem, že bez seba nevydržia ani päť minút." smial sa. Harvey sa rýchlo pustil do jedla. „Určite si sa tak aj ty cítil, keď si bol zamilovaný." dohovárala mu Joane. „Pamätám si na tú tvoju Lucy. Ako ste si nonstop volali a nevedeli sa rozlúčiť." uškrnula sa tentoraz ona. „Mama... Lucy sem do toho neťahaj." očervenel v tvári. „Prečo nie? Bol to rovnaký prípad." dala si ruky vbok.
„Ale ja som s ňou nerobil neustále bum-bác u mňa v posteli." zamrmlal urazene. Joane sa na tom slove začala smiať. „To je síce pravda, ale tak či onak je to normálna vec, za ktorú by sa nemal nikto hanbiť." „Trošku aj hej, keď je to nevhodné a počujú to nezainteresovaní ľudia pod rovnakou strechou." brblal Oliver.
Harvey sa začal cítiť previnilo. „Prepáčte. Nevedeli sme, že..." „Ale blbosť. Nemáš sa za čo ospravedlňovať, zlatko." mávla nad tým rukou. „Včera som vás dokonca počul aj v kúpeľni!" ozval sa znova Oliver. „T-To bola moja chyba." sklopil zrak Gus.
„Nás oboch." opravil ho Harvey. „Chlapci, nemusíte sa za to cítiť zle. Áno, je to trocha neobvyklé a navyše celkom prekvapivé, ale už sa stalo a takéto prejavy vášne sú vo vzťahu úplne prirodzené. Dokonca aj zdravé. Je dobré, že sa máte radi." „Možno až príliš."
„Oliver! Zavri si ústa a jedz!" okríkla ho už.
„A ako mám asi jesť, keď mám mať zavreté ústa?" opýtal sa logicky. Zháčila sa a uvedomila si, ako ten príkaz naozaj vyznel. Táto poznámka všetkých v jedálni pobavila. Smiali sa a uvoľnili od napätej situácie.
„Tak teda radšej... buď ticho a jedz!" opravila sa. „Toto už znie lepšie. A urobím tak, lebo umieram od hladu." prikývol a vložil si do úst vidličku. Harvey si vydýchol. „Budeme opatrnejší." zašepkal Gusovi. „Hlavne tichší." odvetil Gus a pozrel na neho. Harvey si spojil ukazovák a palec a prešiel si nimi cez ústa, akoby si ich zazipsoval. Potom sa na neho usmial.
Gus ho chytil pod stolom za ruku a stisol mu ju. „Inak," prehovoril po chvíli ticha. „vonku je celkom veľa napadaného snehu. Pôjdeme sa prejsť?" navrhol. „Aby sme tam umrzli?" nadvihol obočie Oliver. „Môžme sa guľovať, stavať snehuliaka..." „Čo máme desať rokov?" Joane opäť pozrela prísne na syna. „Hranie v snehu nie je obmedzené vekom. Mali by ste ísť trocha na čerstvý vzduch. Veď tu celý deň trčíte." súhlasila.
„Však sú Vianoce. Vtedy sa má trčať doma." protestoval Oliver. „A aj si užívať sneh. To k tomu patrí. Dojedzte, teple sa oblečte a šup von!" „A nemôžu ísť len títo dvaja zaľúbenci?" ukázal na Harveyho s Gusom.
„Aj tebe prospeje svieži vzduch, mladý muž." Ako aj nakázala mama, tak muselo byť. Hneď po obede bol Oliver donútený naobliekať sa a vyraziť pred dom do treskúcej zimy do mokrého snehu. Drkotal zubami a po tele mu behala zimnica.
Gus, ako správny džentlmen pomohol Harveymu prejsť dolu zamrznutými schodíkmi až do predzáhradky. Harvey sa začervenane chichotal. „Počkaj, máš nakrivo čiapku." podišiel k Gusovi a začal mu ju naprávať. „Vďaka, medvedík." trocha sklonil hlavu, aby naň Harvey lepšie dočiahol. Vrelo sa na neho usmieval. Harvey mu venoval bozk na špičku nosa. „Bleh, na toto sa nebudem pozerať." zafrflal otrávene Oliver a otočil sa im chrbtom. „Oh, naozaj?" počul Gusov hlas. Krátko na to ucítil, ako mu do chrbta šľahla snehová guľa. Nadskočil od ľaku. „Čo to do...?" nedopovedal, lebo ďalšia guľa mu letela priamo do tváre. V sekunde ho zasiahla a on takmer spadol z nôh. „Zásah!" radoval sa Gus. Harvey sa hlasno smial.
„Šibe vám, chalani?!" kričal rozhorčene Oliver a čistil si rukavicami sneh z tváre. Nepríjemne ho štípal na lícach, ktoré mu z neho postupne očerveneli. „Čo? Prišli sme sem, aby sme sa zabavili v snehu. A presne to robíme." hodil Gus jeho smerom tretiu guľu.
Oliver sa jej snažil vyhnúť, no zasiahla mu rameno. Zavrčal. „Možno tak vy sa zabávate. Dnes až priveľmi!" „Ále... Čo ti sadlo na nos, Ollie? Žeby... ďalšia guľa?!" švihol rukou a nával snehu zase trafil Olivera priamo do tváre. Harvey si zakrýval rukami vysmiate ústa.
„A DOSŤ!" zreval Oliver naštvane a celou silou kopol špičkou čižmy do kopy snehu pred ním. Tá sa rozpadla a rozletela na všetky strany. Sneh zasypal aj ich dvoch pred ním.
„Hej, čo je to s tebou?" čudoval sa Harvey a prestal sa smiať. „Len sme sa ťa pokúšali rozveseliť." povedal Gus a tentoraz si on oprašoval zasneženú bundu. „Nezaberá to." precedil cez zuby Oliver a prekrížil si ruky na hrudi. „Čo sa deje?" pýtal sa ho mladší brat a pristúpil bližšie k nemu. „Nič..." žundral si popod nos Oliver a mračil sa.
„Toto veľmi nevyzerá, ako nič. No tak to už vyklop. Čo ťa žerie?" dožadoval sa odpovede. „To je fuk. Na tom nezáleží." „Ale záleží. Si môj brat a ja chcem vedieť ak sa deje niečo zlé." Oliver si vzdychol. „O nič nejde... Len... skrátka som..." „Ak ťa nejako otravujeme, myslím... celkovo, tak to povedz." ozval sa Gus a dal si ruky do vreciek. „Prepáčte, chalani." prehovoril po chvíli skľúčene Oliver.
„Za čo sa ospravedlňuješ?" nechápal Harvey. „Nechcem vám kaziť radosť." „Nemôžeme sa tešiť, ak jeden z nás je smutný." vysvetlil mu Gus a tiež vykročil o krok bližšie k nemu. „Jeden z vás? Vy ste spolu. A ja sa cítim, ako piate koleso na voze." opísal svoj pocit.
„Tak o to ide? Však sme sa práve s tebou chceli guľovať. Neignorujeme ťa. Sme tu vonku všetci spolu a chceme tráviť čas pohromade." rozprával Gus úprimne.
„To len z donútenia. Aby ste sa nemuseli vy cítiť zle. Viem, že chcete byť sami." „Robíš si srandu? Samozrejme, že chceme dobrovoľne tráviť čas s tebou, ty somár." oboril sa do toho Harvey. Oliver k nemu vzhliadol. „Ktorý zamilovaný pár by nechcel byť osamote? Ale aj napriek tomu sme tu všetci spolu, ako povedal Gus a chceme si ten čas užívať s tebou." pokračoval. „Tak sa láskavo prestaň urážať a pridaj sa k nám." strčil do neho trocha. „Ja si skôr myslím, Harv, že on sa len cíti, ako amatér, keď už na šupu schytal tri údery." doberal si ho teraz Gus a široko sa uškrnul. Oliverovi odľahlo a konečne sa zasmial.
„Och, vážne? Len počkaj. Nie nadarmo hrám rugby!" zohol sa a začal zhrabovať sneh zo zeme a tlačiť ho rukami do guličky.
„To je ono!" potešil sa Harvey. „Mimochodom. Predtým, keď sme sa prirovnávali k postavám, ktoré majú rovnaké mená, ako my, tak ty máš svoje aj ako Oliver Twist." zmenil Gus úškrn za úsmev. „Čítal som to. Je to komplikované a začiatok je dosť drsný, no napokon to skončí šťastne. A aj keď je Oliver chudobná sirota, tak aj napriek týmto všetkým ťažkým podmienkam na život bol vždy milý, dobrosrdečný a kľudný. Mal by si si z neho robiť príklad. A nie sa odúvať kvôli somarinám, ako malé decko a radšej komunikovať slovami a nie..." v tej chvíli ho trafila Oliverova guľa.
„A máš to! Emoš jeden!" vysmieval sa mu Oliver. „Fíha, to bola trefa." gúľal očami Harvey. „Moment prekvapenia! Tak to má byť!" zvolal nadšene Gus, keď vypľul z úst sneh. Oliver mu vyplazil jazyk a žmurkol. „Už nie si jediný, kto má dobrú mušku." rehotal sa.
„Ale máš pravdu. Vďaka." dodal náhle a vďačne prikývol hlavou. „Prepáčte, že sa správam, ako vôl." priznal zahanbene. „Nič si z toho nerob. Harvey by ti mohol porozprávať, ako som sa správal ešte pred pár týždňami ja. O tom, ako byť volom viem svoje z vlastných skúseností. Preto som nechcel, aby si dopadol rovnako." vysvetľoval Gus.
„A ozaj vám tu neprekážam?" opýtal sa Oliver ustráchane. Harvey si tľapol dlaňou po čele. „Nepýtaj sa také debiliny! Kebyže chceme byť len my dvaja sami, tak by sme sem s tebou nešli." prevrátil očami Gus. „Tak potom sa na seba aspoň toľko nelepte." znechutene ohrnul nos Oliver.
„Och, myslíš takto?" doberal si ho teraz Harvey, prišiel znova k Gusovi a začal ho objímať. „Alebo takto...?" pridal sa k nemu provokačne Gus, chytil ho za tvár a chytal sa ho pomaly pobozkať. „Presne to som mal na mysli!" okríkol ich rýchlo Oliver a mával zbesilo rukami, aby ich zastavil. Obaja sa zachichotali.
„Radšej sa sústreďte na to, ako ma zrazíte na zem!" vyzval ich a začal na nich zhurta hádzať všetok sneh v jeho dosahu. „Heej, to nie je fér!" blokoval Harvey sneh svojou rukou pred tvárou. „Stereotypy tvrdia, že teploškovia sú na športy ľaví!" žartoval Oliver a naďalej hádzal. „Zdvihnem dvakrát toľko váhy, ako ty! Taktiež zvládnem ustavične behať bez prestávky aj viac, ako päť minút!" vrieskal po ňom urazene Harvey a už aj on ho guľoval čo mu sily stačili. „Má fakt výdrž. A k tomu, ja som polovičný teploško, čiže mňa sa toto netýka!" pripojil sa k nim Gus. „Tak to dokážte, slečinky!" To nemal hovoriť, lebo v tom momente ihneď schytal asi šesť zásahov.
„Povedz to ešte raz!" žiadal ho Gus so smiechom. „Aaaa! Dvaja na jedného! Presilaaa!!" jačal Oliver a chcel ustúpiť.
„Snáď sa len nebojíš dvoch teploškov, či hej?!" neprestával ho ohadzovať Harvey. Joane odhrnula závesy v obývačke a cez okno ich pozorovala. Hrialo ju pri srdci, keď ich videla, ako sa bavia. Poslednú guľu hodil Gus do Oliverových členkov a to ho prinútilo odskočiť. Skok si zle vypočítal a rovno skončil tvárou v zemi. „MÁME HO!" jasal Harvey a poskakoval víťazoslávne na mieste.
„Teploškovia jedna, rugbista nula!" urobil si Gus z oboch rúk pri ústach megafón, aby ho bolo hlasnejšie počuť. Potom nastavil pred Harveyho jednu ruku. „ÁNO!" výskal Harvey a tľapol si s ním. „Oslávme to!" chmatol ho Gus okolo pása a pritiahol si ho do bozku. Harvey ho objal okolo pliec.
„Ale noták. Čo sme si povedali..." namáhavo sa nadvihol zo zeme Oliver. Sneh mal teraz úplne všade. „Taký úspech si žiada náklonnostné oslavovanie." pozrel na neho mladší brat. „Radujete sa predčasne." tentoraz on pľul sneh preč zo svojich pier. „No nič. Koniec osláv, môj milý. Teraz musíme ísť pomôcť tvojmu súrodencovi a nechať ho pre zmenu vyhrať, aby sa aj on raz v živote cítil, ako víťaz." povedal Harveymu Gus a pohladil ho po studenom líci. „Počul som to!" zaznel Oliverov nespokojný hlas.
Obidvaja sa chichúňali. „To bol aj zámer." výsmešne podotkol. Potom prišli k nemu, každý ho chytil pod jednou pazuchou a spoločne ho vytiahli naspäť na rovné nohy. „Vďaka... Teraz okúsite môj hnev a pomstu!" predniesol epicky a diabolsky sa na konci zasmial. „Ukáž nám čo v tebe je." popraskal si Gus stavce na krku, aby sa pripravil na ďalšie kolo bitky. Všetci si začali vyrábať čo najviac snehových gúľ do zásoby.
„ÚTOK!" vyhlásil Oliver a guľovačka sa mohla začať.