Liberty

Klub bitkárov

Chcela som naivne zabuchnúť, ale strčil topánku medzi dvere. Pokúšala som sa držať dvere, aby ich neotvoril, ale nevyšlo to. Je trikrát väčší než ja. Okamžite som sa rozbehla hore schodmi. Tristan išiel za mnou. Nepotreboval bežať. Neviem za koľko ma jeho dvojmetrové nohy dobehnú, ale musím niečo rýchlo vymyslieť.

"No tak láska, vieš, že nemáš kam ísť," zakričal za mnou. 

Zatiaľ som vbehla do svojej izby a zamkla.

Skriňa, áno skriňa. 

Zvalila som ju pred dvere, aby som získala aspoň trochu času. Začala som si búchať po vačkoch. Mobil musel ostať dole. Prechádzala som sa po izbe, keď niekto začal smykať s kľučkou. Za tým pokračoval hlasný smiech.

"Schovať sa vo svojej vlastnej izbe? Originálne," začal ešte viac búšiť do dverí. Keby nie som taká vyplašená, možno aj prevrátim očami. Podišla som k oknu.

"Ak toto prežijem, budem mať o čom rozprávať," zamrmlala som si. Hneď pod oknom je bazén. Samozrejme, že som doň už skákala. Ale nie z druhého poschodia so psychopatom za zadkom.

Všetko je raz prvý raz.

Dvere začali povoľovať, tak som otvorila svoje francúzke okno. Pre istotu sa prežehnám.

1,2,3...

Keď som dopočítala do tri, dvere sa práve vyrazili. Skočila som. Zavrela som oči a za pár sekúnd pocítila náraz do vody. Vypleštila som oči a poobzerala sa. Naozaj mi toto vyšlo?

Pozrela som sa hore. V okne stál Tristan a krútil hlavou. Neskočí. Na to nie je dosť tupý. Poslala som mu vzdušný bozk a vyskočila z bazéna. Možno nejde skákať, ale stále môže použiť schody. Rozbehla som sa preč z nášho pozemku a dala si kapucu. Je dosť chladno a ja vyzerám ako zmoknutá, len v mikine a tope. V meste sa mu hádam stratím.

Bežala som úzkymi a tmavými uličkami, kam by sa športové autá nezmestili. Až keď som bola asi o päť ulíc ďalej som prestala utekať. Už som len kráčala a vinula si mokrú mikinu k sebe. Za ten čas sa stihlo dosť ochladiť a aj zamračiť. Začína pršať. Už aspoň moje bazénové oblečenie nebude vyzerať tak divne.

Tmavá ulička, ktorou som išla sa začala rozširovať. Na konci som videla, že tam medzi tmavými panelákmi je akýsi 20×20 flek. Vykrojený kus miesta medzi dvoma panelákmi, väčšinou sú to miesta pre kontainery za nejakými obchodmi alebo reštauráciami. Inými slovami, perfektne špinavé miesto pre stoku. Začula som odtiaľ hlasy.

"Daj mu! Kriste hýb sa trochu. Chlapče, biješ sa ako ženská!" vrieskali nejaký chlapi. Pouličné bitky? Práve dnes? Nie, ďakujem. Otočila som sa na odchod, ale v tom za mnou stáli dvaja veľký chlapi.

"Do frasa," zanadávala som sama pre seba. Mohli mať okolo 20. Nemohli byť až tak starší odomňa.

"Sliediš?" vyštekol jeden z nich. Obaja mali prekrížené ruky na hrudi.

"Ste mi ukradnutý. Svojich problémov mám už dosť," odfrkla som a snažila sa ich obísť. Zlý nápad. Jeden z nich ma chytil za rameno a ťahal dopredu ku tej bitke.

"To máš blbé. Lebo teraz si náš problém ty," zavrčal. Mykala som sa ale nepomáhalo to. tá železná ruka ma tam ľahko nepustí. Chlap ma postavil pred tú guču mužov. Asi 20 chlapov podobných vekov, robilo kruh okolo ďalších dvoch čo sa mlátili.

Čo je toto za cirkus.

Jeden s tých dvoch chlapov čo sa bili padol na zem. Tu sa stalo niečo divné. Všetci začali tlieskať  a výherca pomohol porazenému vstať.