Liberty

Malé zázraky a prehry

Vletela som na letisko ako víchor s červenou zadychčanou tvárou. 

Hneď ako som odišla od Eastona som bežala cez celé mesto po Acovo auto. Vracia na gauči, takže ak budem mať šťastie tak sa to nedozvie.

Po ceste som si objednala náhodnú letenku, aby ma pustili cez bránu ak bude moc neskoro. 

Neskôr ju vrátim. Aj tie Acove peniaze za ňu...

Teraz ma ale trápila jediná vec. 

Dean. Kde je Dean. 

Sama neviem čo od tohto celého očakávam. Že keď nás Ivy s Drakom uvidia spolu, tak ho ako zázrakom nepošlú preč? Že spolu utečieme do lesov? Neviem čo mu chcem povedať, ale Eastonova reč bola tak presvedčivá, že na to budem myslieť až keď ho nájdem.

Obiehala som každého jedného v čakárni šomrajúc ospravedlnenia. Pri čiernovlasých obroch som sa zastavila, ale ani jeden nebol ten, ktorého som hľadala. 

Zúfalo pozriem na veľké hodiny v strede letiska. Desať minút. Do odletu majú desať minút. Musí tu niekde byť. Prehrabla som si vlasy a točila sa na mieste. Musí tu byť. Nie je šanca, že je už v lietadle. Nemôže.

"Rhea?" spýta sa niekto. Rýchlo sa otočím. Luis s Xanderom. Chvála bohu!

Ale ak sú tu, to znamená, že už sa rozlúčili a...

Zúfalo som sa na nich pozrela. Slová neboli potreba.

"Utekaj," Luis ukázal na jednu stranu letiska, kade ľudia nastupovali do svojich lietadiel. "Hneď," rozkázal. Vďačne som sa naňho usmiala a rozbehla sa tým smerom.

"Bež, Forest, bež!" zakričal za mnou natešený Xan. "A napíš mi hneď ako sa dáte dokopy!"

Bežala som oproti odletovej bráne a pozerala, ako posledný cestujúci nastupujú. Pridala som, keď začala letuška zatvárať dvere.

"Počkajte!" zakričím, ale už ma nepočuje. 

Dvere sa zabuchnú.

"Nie, nie, nie..." narazím do nich začnem o sto šesť klopať. Teraz ich nesmú zavrieť. Musí niekto otvoriť. Chvíľu v napätom tichu čakám či niekto otvorí. Sekundy ubiehajú ako hodiny.

Nič. Nikto dvere neotvoril.

Buchnem si hlavu o dvere a som pripravená sa tu rozbačať ako decko. 

"Riley?" otočím sa za ďalším hlasom. Dean sa na mňa pozerá s prižmúrenými očami. Stál u druhých dverí a práve sa chystal nastúpiť. Pozriem hore na ceduľku kam odlieta toto lietadlo. Miami. 

Prvý raz som rada, že som si pomýlila dvere.

Prehltnem veľkú guču v hrdle a odlepím sa od dverí. Posratý Easton, mala som si predsa len rozmyslieť, čo chcem povedať. Pozriem sa mu do očí a začnem k nemu robiť pomalé kroky. 

Len aby ste vedeli, zlý nápad. Veľmi zlý. 

Pozerá na mňa tými veľkými očami prvý raz plných nádeje. Zabudnem aj ako sa volám, nie ešte čo povedať. 

Dobre, Rhea. Včera si videla dosť filmov. Všetky končili tragicky, ale spracované boli dobre. Vieš, ako na to. Musí to ísť od srdca.

Urobím posledný pomalý krok k nemu a pozriem sa hore.

Videl, že som nervózna a chcel začať konverzáciu prvý. Skočila som mu do reči hneď ako otvoril ústa. Toto musím zvládnuť sama.

"Aj ty si môj jed," zvolím rovnako chabý spôsob ako vyjadriť svoje city ako vtedy on. Nachvíľu nechápavo pokrčí obočím, ale potom sa mu rozšíria zreničky. Pootvorí pery, ale ešte stále ho nenechám nič povedať. "Spomenula som si. Vlastne už veľmi dávno. Ale potom si povedal, že odchádzaš a... Jednoducho mi to pripadalo, akoby ten vlak, v ktorom by sme mohli byť spolu už odišiel, ale... Niekto ma presvedčil, že aj keď to možno nedopadne dobre a skončíme ako jeden z tých tragických filmov, pri ktorých ľudia plačú a nadávajú na režiséra... Dobre, teraz už idem od témy. Jednoducho ma presvedčil, že by som toho ľutovala ak ti to nepoviem. Takže som tu, hovorím ti, že si na všetko pamätám a nepotrebovala som ani pamäť naspäť, aby som vedela, že by som toto pre teba podstúpila aj sto krát," vydýchnem. 

Dostala som to zo seba.

Dostala som to zo seba a moja odvaha ešte stále nevyprchala. Úporne sa mu pozerám do zaskočených očí. Ak sa niečo pokašle, aj tak ho vidím posledný krát. 

"Dofrasa," zahreší a schmatne ma do náručia. Silno ma stlačí a zaborí si hlavu do môjho ramena. "Tak moc si mi chýbala, Riley."

Objímem ho naspäť. Je voňať po domove. 

Ja som použila na vyjadrenie svojich pocitov asi stovku slov a on si to odbavil je šiestimi slovami, jednou nadávkou a hrejivým objatím. Predsa len, Dean nikdy nebol muž slova. Skôr muž činu a preto som sa doňho zamilovala.

V rozhlase sa ozve, že je posledná šanca nastúpiť.

"Dean," zamrmlem a chcem sa odlepiť. Viem, že moje priznanie nič nemení na tom, že musí odísť. Pravdepodobne tu niekde bokom stoja Drake s Ivy a uisťujú sa, že Dean naozaj nastúpi.

"Počujem," odpovie mi, ale aj tak ma nepúšťa.

Predstavím si, že toto je posledný krát čo ho vidím. Odlieta milión kilometrov preč odo mňa a hneď potom ide vysoká. Zatiaľ čo ja ostanem ešte ďalšie dva roky na strednej sama ako prst.  Viem, že je absolútne sebecké to povedať, ale aj tak to poviem. "Nechoď."

"Kurva jasné, že nepôjdem," zamrmle mi naspäť. Vtedy si pri nás niekto odkašle. Odlepím sa od Deana. Drake so založenými rukami a zamračeným výrazom. 

"Tým si nie som až tak istý," povie s prísnym pohľadom upretým na syna. Kúsok za ním stojí Ivy s ľútostivým výrazom, ale tiež vyzerá, že súhlasí s mužom. Dean zatne sánku a...

"To je v pohode," skočím mu do reči skôr, než povie niečo hnusné ľuďom, čo ho vychovali. "Nemala som to hovoriť, prepáč," odlepím sa od neho.

"Rhea, vieš, že ak by to išlo inak, spravili by sme to," prihovorí sa mi Ivy. Slabo sa usmejem, ale neprikývnem. Dean nie je nejaké besné zviera, ktoré potrebuje zavrieť do klietky.

"Škoda, že máte nevlastného syna, ktorý sa nevie vpratať do kože,"  Dean sa na nich falošne usmeje s pohľadom upretým na Draka. Naozaj si vážim Draka a Ivy, ale čo ich to dofrasa napadlo? Namiesto toho, aby Deanovi pomohli a porozprávali sa o tom, odkiaľ má to výbušné správanie ho pošlú ďaleko od nich, aby bol problém niekoho iného.

Podľa Drakovho pohľadu s ich názorom však ani tona skál nepohne.

"Dáte nám chvíľu?" spýta sa Dean. Ivy prikývne a zoberie muža bokom. 

Neznesiteľný ľudia.

"Budem chodiť naspäť každý víkend," povie hneď, ako sme sami. Je v poslednom ročníku. Celý týždeň bude mať tréningy. Víkend potrebuje na učenie a oddych. 

"Budem ti písať listy ako v knihách a filmoch," usmejem sa naňho a prejdem mu palcom po líci. Dokým by tie listy prišli odo mňa k nemu, trvalo by to týždne.

"Budeme si volať každý deň," vydýchne a zoberie prameň mojich vlasov do rúk. Ďalšie klamstvo. Tak, kam ide, je čas iný. To by znamenalo ďalší vzácny spánok preč. 

V očiach má ale ten pohľad, ktorý hovorí, že ani on neverí, že to bude fungovať. Ale potrebujeme nejakú nádej. Potrebujeme rozlúčku so šťastným koncom.

"To znie ako plán," usmejem sa naňho a potláčam slzy. Vtlačím mu pusu na pery a spadne mi slza.

Pustí mi ruky a bez otočenia prejde dverami.

Tak sme sa teda rozlúčili. 

S falošnými sľubmi. 

ABY TU NEDOŠLO KU ŽIADNYM VYHRÁŽKAM: Oznamujem, že bude ešte jedna časť. Epilóg. Až potom budete môcť súdiť. 

Vaša autorka je chorá doma, tak stihla napísať časť aj v cez školský týždeň. A dúfam, že sa zo snehu tešíte rovnako ako ja, lebo ja som šťastná ako decko.