Liberty

Vojenská škola

"Volám tvojmu bratovi. Hneď," zvolal a okamžite vytiahol mobil.

"Nepotrebujem tvoju pomoc. Len som sem zablúdila. Budem rada, ak mi ukážeš bezpečnú cestu domov," vytrhla som mu mobil z ruky. Mobil si vytrhol naspäť.

"Máš pravdu, nepotrebuješ moju pomoc. Dnes som ťa už zo sračky ťahal a dokonca sa kvôli tebe pobil. Takže volám tvojmu bratovi, nech sa o teba postará sám," zhučal.

"Hovoríš, ako keby som sa ti o tú pomoc prosila," oborila som sa.

"Vieš čo? Serem na to," zvolal a niekam sa vybral. Len som sledovala kam ide. Zobral si tričko z nejakej šnúry a obišiel ma. Keď ma obchádzal, venoval mi ešte jeden otrávený pohľad. 

Akonáhle odišiel, aj ja som sa rozhýbala. Budem sa snažiť odísť rovnakým smerom ako som sem prišla.

"Hej počkaj,"  zakričal na mňa Easton a hneď ma dobehol. "Nechceš odviezť?" 

"Neber to zle, ale radšej choď za bratom. Som si istá, že po ceste niekomu rozbije hubu," zavrčala som.

"A my určite nechceme, aby išiel do vojenskej akadémie," sarkasticky sa uchechtol. Skoro mi vyletelo obočie ako som zazerala na Eastona. Musela som až zastaviť. "Nezazeraj tak na mňa. Nikdy som nepovedal, že sme si blízky. Ak sa niečo zomelie, stále môžem povedať, že mi utiekol."

Neprestával ma udivovať. V dobrom samozrejme. Aspoň sme mali spoločnú reč.

"Rozmyslela som si to. Budem rada ak ma hodíš domov," naširoko som sa usmiala.

"Dobré dievča," opätoval mi úsmev a vybral sa dopredu. O chvíľu sme už boli pri jeho aute. Pozrela som sa na seba a potom na auto.

"Jop, toto nepôjde," kývla som hlavou. Easton sa na mňa nechápavo pozrel. "Tie kožené sedačky čo máš vo vnútri stoja asi toľko ako auto môjho brata," veľavravne som sa naňho pozrela. Stále nechápal. "Dopekla Easton, veď zo mňa doslova tečie," rozhodila som rukami.

Prehliadol si ma a potom sa zasmial. "Je to len auto. Sedačky môžem kedykoľvek vymeniť."

"To mi stále nestačí," prekrížila som si ruky na prsiach.

"Dobre teda," vzdychol si a jedným rýchlim pohybom si stiahol tričko. Vyvalila som oči. Toto je jeho riešenie?? "Tu máš," podal mi tričko.

"Nie som si celkom istá, čo chceš aby som s ním spravila," pokrčila som obočím. 

"Vyzleč sa a obleč si ho. Je dosť dlhé. Môžeš ho použiť ako šaty," zahlásil úplne kľudne. Ako keby ma nežiadal, aby som sa v strede ulice prezliekla.

Stále som tričko prekvapene držala v rukách. Potom som sa pozrela na jeho nahé telo. Brucho mal bezpochyby rovnako dobre vyrysované ako jeho brat.

"Mám niečo na hrudi?" spýtal sa po chvíli. Ani som si neuvedomila ako zazerám. Záporne som pokrútila hlavou a venovala sa tričku. Obyčajné čierne tričko bolo zrazu také fascinujúce.

"Som rád, že si moje brucho zaslúžilo viac pozornosti ako to bratove," skonštatoval s jemným úsmevom.

"Ako vieš?" prižmúrila som oči.

"Lebo keby na niekoho zazeráš ešte o chvíľu dlhšie, tak by to bolo považované za obťažovanie," utrúsil už s poriadnym úškrnom. Bavil sa na mne. Aké vtipné. Cítila som, ako mi ide rumenec po celej tvári. 

"Vráťme sa k tomu nápadu, že chceš, aby som sa na ulici vyzliekala, dobre?" povedala som zahanbene.

"No tak, nikto tu nie je. Môžem sa otočiť ak chceš," ponúkol. Ty si to nebral ako samozrejmosť? Zasmiala som sa nad jeho logikou.