Liberty

Deanova dráma

Dean POV

Som totálny blázon. Bozkával som sa zo sestrou môjho najlepšieho kamoša. Je to ako v nejakom posratom nevydarenom románe. A najhoršie je, že sa cítim presne ako nejaká postava, ktorá sa do nej zamiluje.

"O koľkej ti končí ten tréning?" prekríži si ruky na prsiach a zdvihne obočie. Zabuchnem dvere od auta a hodím jej kľúče. Sám neviem, prečo som jej to navrhol. Možno nechcem, aby bola voči Tristanovi úplne bezbranná. Aby sa mohla brániť, keď ja alebo kľudne aj môj podrbaný brat nebudeme nablízku. Alebo som len jednoducho kretén, ktorého baví vytáčať ju.

Hm, šance sú vyrovnané.

"Začínam o šiestej," pohnem sa smerom ku škole.

"Ja sa pýtam, kedy končíš. Nemám v pláne hľadieť na tvoju škaredú tvár dlhšie než je nutné," utrúsi. Au. Z nejakého dôvodu to nebolo príjemné.

"O siedmej," precedím cez zuby. Idem mierumilovne ďalej, keď v tom skočí predo mňa. Ruku mi položí na hruď, aby ma stopla, ale je až provokatívne blízko. Kusnem si do jazyku za tú všetku krv čo sa mi hrnie dole. "Nejaký problém? Zase?" zvýrazním poslednú vetu.

"Tu sa rozdelíme. Nechcem, aby nás nikto videl spolu," poobzerá sa okolo, akoby tu mali číhať nejaký paparazi. Ďalšie au. Dnes jej ide karta.

"Ale my sme spolu," pripomeniem jej.

"Hej, ale moji priatelia to ešte nevedia. Daj mi šancu ich na to pripraviť," otvára ústa a som si istý, že s nich vychádza aj niečo, čo by som mal počúvať. Ale ja vnímam len jej ruku na mne. "Dean," luskne mi prstami pred tvárou. Preberie ma to.

"Kravina," utrúsim a chytím ju za ruku. Zatiaľ čo sa snažím tváriť neutrálne, keď vchádzam s ňou ruka v ruke do školy, ona sa mi snaží hocijako vyvliecť. Neskoro. Pri skrinkách už prestane robiť takú drámu. 

Zbadám Eastona. Uškŕňa sa na nás. Je to možno posledný človek, ktorého chcem vidieť, ale keby som s ňou ešte chvíľu osamote... Potrebujem nejaké nepríjemné rozptýlenie. V podobe môjho brata.

"Vy ste fakt pár roka," uchechtne sa, keď k nemu prídeme. "Som si istý, že tým svojím Chcem vás zabiť pohľadom si nájdeš nových priateľov."

"Tvoj názor je mi úprimne šumafuk, Easton," vyšteknem a opriem sa o skriňu. Rheu postavím medzi nás. Hneď ako ju pustím, vytrhne Eastonovi učebnice z rúk a švacne ma s nimi do brucha. Tie motýle v bruchu ideme zvádzať na tú ranu a nie na to, ako roztomilo sa tvári, keď sa hnevá.

Dofrasa, ja potrebujem psychiatra. Tie hovadá Luis a Xander mi museli dať poriadne do toho spánku, keď ma napadajú tieto zamilované sračky.

"Kto ti nachcal do kornflexov?" vytrhnem jej učebnice a nedám na sebe nič poznať. 

"Zopakuj to?"

"Deti prosím..." vloží sa medzi nás Easton. Rhea ho obíde.

"Do konca školy tú tvoju škaredú tvár nechcem vidieť, rozumieš?" ukázala na mňa prstom.

"Myslel som, že..." chcem jej niečo odvrknúť, ale skočí mi do reči.

"Nie," zapichne mi prst do hrude, aby to zdôraznila. "Nie, ty máš právo nevypovedať, lebo čokoľvek čo povieš, bude aj tak somarina."

"Bože, choď radšej žrať šrobovákom z kvetináča. Najviac sa to podobá ústavu demencie, s ktorého si vyšla," vypľujem. Nikdy som nebol za hádky. Radšej si to vyriešim ručne stručne. Buť sa budem s Rheou hádať, alebo ju pretiahnem.