Liberty

Studený vietor

"Dofrasa," naľakám sa a rýchlo zapnem lampičku na nočnom stolíku. "Si snáď nejaký poondiatý duch?" chytím sa za srdce a predýchavam infarkt.

Tiež sa posadí na lakte a vôbec sa netvári tak normálne.

"Čo vraveli Drake s Ivy?" zmením tému a pozorujem jeho reakciu. Otočí sa na mňa a pomaly si prezrie moju tvár.

"Nič čo by som už nevedel," odvráti zrak.

Chvíľu počkám či nejde pokračovať. Prikývnem. Prišiel sem len ticho dumať ako nejaký Yoda. Pre istotu sa ale spýtam.

"Prišiel si sem len tak alebo..." 

"Deň po tom incidente s Tristanom. S bratom ste sa pohádali a ty si utiekla aj s jeho autom," začne.

"Jo, to znie ako ja," priznám. Mykne mu kútikom hore.

"Tvoj brat mi hystericky bľačal do telefónu. Chvíľu som mal pocit, že má väčší strach o auto než o teba."

"To znie tiež ako on," prikývnem. Mesiac osvetľoval cez odhrnuté závesy celú izbu a obloha bola posiata hviezdami, že som mala chuť ísť si sadnúť na balkón. Nebolo treba ani lampičku, aby som videla drsné črty jeho tváre.

"Pamätáš si, čo sa stalo ďalej?" otočil sa na mňa s veľkými očami. Zrazu tá túžba utiecť na ten premrznutý balkón bola ešte väčšia. Zo vzdychom som sa postavila a prešla ku dverám na balkón. Pri otváraní dverí som v odraze uvidela Deanovu postavu sediacu na posteli a hľadiacu na mňa. 

Otvorila som balkón a sadla si na jednoduché plastové stoličky.

Po chvíli si ku mne Dean prisadol.

Obloha bola ešte krajšia.

"Aká je moja obľúbená farba," spýtam sa zrazu. Zdvihne na mňa obočie a hodí na mňa bočný pohľad, ale odpovie.

"Jednoduché. Slabo modrá. Ale ak sa jedná o oblečenie," premeria si môj spací outfit, "zelená."

Našpúlim pery a prikývnem. Musím ho otestovať.

"Obľúbená celebrita?"

Pokrčí obočím. "Nemáš rada celebrity."

"Obľúbená pesnička?"

"To je chyták. Žiadnu nemáš. Ale aby som to zhrnul, tvoj vkus na hudbu sa zhoduje s vkusom hudbu starého Harleyisty," uškrnie sa.

"Veľmi vtipné," opätujem mu falošný úsmev. Potom sa zasmejem sama pre seba. "Dofrasa, pamätáš si toho o mne viac než ja. Moje heslo od mobilu?"

"Najväčšia hovadina na svete. Pozrela si sa koľko je hodín a podľa toho nastavila heslo," odfrkne.

"Ako keby si pamätáš každú jednu vec čo som kedy povedala alebo urobila," tiež odfrknem a pozriem sa naňho. Pozrie sa na mňa pohľadom, ktorý mi rovno odpvovie.

"Budem úprimná. Keď som ťa videla prvý krát, v nemocnici, pociťovala som k tebe menej empatie než ku kanálovej kryse," odmlčím sa.

"Má to aj pokračovanie, alebo si len potrebovala vyventilovať tieto slová?" zdvihne obočie a jedným okom sa na mňa pozrie.

"Neviem čo bolo medzi nami pred tou nehodou. A nemyslím, že sa to vráti. Tak ti to hovorím na rovinu. Mal by si to vzdať," otočím k nemu hlavu. Čakala som hocičo. Ale ten jeho spokojný úsmev čo má na ksichte isto nie.

"Ja počkám," povie nakoniec stále s úsmevom.

"Nepamätám si ťa. Ako dlho sa chceš so mnou snažiť? Ako dlho si myslíš, že to vydržíš?"

"Dokým mi srdce neprestane biť, Riley," uškrnie sa a otočí hlavu tiež ku mne.

Vytočilo ma to.

"Prestaň s tými otrepanými knižnými frázami," založím si ruky na prsiach a zamračím sa na oblohu. Zafúka studený vietor a ja mám pocit, že v tých kraťasoch a vyťahanom tričku zo mňa opadajú všetky chlpy ako z ihličnatých stromov. 

Ak je moja teória pravdivá, tak zajtra bude vydepilovaná ako nikdy.

Už aj moja tvár sa začínala podobať na Olafa s mrkvou namiesto nosa, ale tá vôňa zimy vo vzduchu ma zahrievala. 

Len v duši.

V skutočnosti mrznem.

"Tak poďme, ty otužovateľ," jeden pohľad Deana na mňa mu stačil, aby sme tento rozhovor ukončili. 

Zavrie dvere balkónu a ja skočím do postele. Teplo paplónov ma ovalí. 

"Potrebuješ ešte niečo?" 

Našpúlim pery.

"Tieto vankúše by mali byť viac načechrané," pozriem na všetky tie nevyužité vankúše tejto manželskej postele. Ešte aj nevyužité ostanú. Nechápem, načo ich tu je toľko.

"Mám pocit, že zneužívaš moju dobrotu," škaredo na mňa pozrie a spraví čo som po ňom chcela.

"Vadí to?" zdvihnem obočie a prikryjem sa.

"Nie, tebou som rád zneužívaný," povie bez toho, aby odtrhol zrak od vankúša, ktorý naprával.

"Och Rómeo, Rómeo, prečo si len Rómeo," precítene zarecitujem. Pretočí očami a hodí po mne vankúš. Rozosmejem sa ako nejaká autistická zlá ježibaba.

"Šialená ženská," utrúsi a otočí sa na odchod.

"Nepovieš mi dobrú noc?" zakričím za ním.

"Nech ťa zožerú blchy, Riley," ukáže mi prostredník predtým, než zabuchne dvere.

Z nejakého dôvodu to bolo krajšie než Eastonovo Dobrú noc.

Jedna krátka precítená časť lebo ako sa poznám, cez všetky sľuby si aj tak nájdem čas na dlhšiu časť až cez víkend. Asi sa ani nemusím pýtať, ale ste team Easton alebo team Dean?