Liberty

Epilóg

Dean POV

Už to je týždeň, tri dni a štyri hodiny čo sme sa s Riley rozlúčili.

Z nejakého dôvodu sa tu so mnou spriatelilo pár chalanov. Netuším prečo. Naschvál som bol na všetkých nevrlý, aby ma nechali na pokoji. Ani ja by som sa so sebou nebavil.

Naše sľuby čo sme si s Riley dali na letisku, ako sa dalo čakať, nešli podľa plánov. 

Cez víkend som nemohol odísť. Dofrasa, mali sme čas len na päť minútový hovor a aj to som bol v sprche.

To bol náš posledný hovor. Odvtedy ubehli tri dni a vymenili sme si asi šesť správ. 

Sme na začiatku konca nášho vzťahu.

Idem cez cez areál do budovy. Zem je tu podivne červená a skoro žiadne stromy. Dofrasa, ešte na mňa navliekli aj vojenské nohavice a úzke tričko. Budeme mať štyri hodiny výcviku, tak mám v rukách tašku s vecami. Za zadkom mi idú chalani a o niečom sa rozprávajú. 

Nie, ešte stále sa mi ich nepodarilo zbaviť.

Vtedy sa zastavím v polke kroku.

Tréningové taška mi vypadnú z rúk a pootvorím ústa. Chalani sa za mnou zastavia a buď sa pozerajú na to na čo ja alebo sa čudujú, prečo stojím.

Sníva sa mi to? Určite to je nejaká odporná nočná mora.

Stála tam tá najúžasnejšia žena, akú som kedy poznal. Tá, kvôli ktorej by som prešiel peklom a naspäť.

"Riley?" spýtam sa, aby som sa uistil, že si zo mňa niekto robí len hnusné žarty. 

"Tiež si mi chýbal," uškrnie sa. Naširoko sa usmiala svojím krásnym úsmevom a vbehla mi do náručia. Rozbehol som sa jej naproti. 

Objal som ju tak silno, že som jej skoro rozmliaždil jej malé telo.

Chalani z tréningu sa zapískali a zatlieskali nám.

Stále oťapený tým, že tu je som ju stále nechcel pustiť. Prechádzal som jej rukami po tele, aby som zistil, že sa mi to len nesníva. "Čo tu robíš? Je všetko v poriadku? Niečo s Xanom alebo..." Napadli ma všetky rôzne scenáre.

"Sťahujem sa," skočí mi do reči. Nie som schopný žiadneho rozumného slova. Len ju jednoducho držím v náručí.

"Čo?"

"Presťahovala som sa," zopakuje so spokojným úsmevom. "Viem, že som sa ťa mala najskôr spýtať, ale Ace to dovolil a budem chodiť na inú školu samozrejme, ale je to v tomto meste, takže..." ako postupne hovorila tak sa mi rozširoval úsmev. 

Nenechal som ju dohovoriť a zatočil som ňou vo vzduchu. Zhíkla a umlčal som ju bozkom. Nenamietala. Omotala si nohy okolo môjho pásu.

Chalani nás predbehli a nechali nám súkromie.

Potom ma ale ovalili pochyby. 

"Počkaj, ako si sa presťahovala? Čo škola? A kde budeš bývať? Nepotrebuješ zaplatiť hotel? Alebo podnájom alebo..." Prerušila ma tým, že sa schuti rozosmiala. Našpúlil som pery a začal prikyvovať.

"Fajn, veľmi vtipné," potláčam úsmev. "Poď do mňa, no tak. Zasmej sa."

"Tak teraz," zo smiechom na mňa ukáže, ,"sa s teba stala starostlivá matka kvočka."