Liberty

Iná perspektíva

Dean POV

"Ja viem," odpovie mi Rhea do mobilu. "Rhea, rád ťa vidím," začujem v pozadí. Tristan. Od hnevu ma skoro roztrhne. Väčšinou sa o mne hovorí, že som protivný ako sto čertov. Ale tento chlap si zaslúži guľku medzi oči.

Odložím mobil a otočím sa na brata.

"Budeš sa držať za mnou a nebudeš sa mi pliesť do cesty, rozumieš?" zapichnem Eastonovi prst do hrudi, keď zastavím auto pred Tristanovým domom. 

"Tiež som rád, že spolu trávime čas ako bratia. Čo budeme robiť budúci víkend? Biť postihnutých?" zdvihne obočie. Ešte jedno slovo. Ešte jedno slovo a prisahám, že budem o jedného brata ľahší. "Nech to je za nami," utrúsi a vystúpi z auta.

Viete čo je jediná výhoda na tej podrbanej vojenskej? Nebude tam Easton.

"A len aby bolo jasné," zakričím za ním. "Ak pôjdu veci do kopru, obetuješ sa za tím," mľasknem jazykom a nasledujem ho. Pokrúti hlavou a pretočí očami. Myslím to vážne. Bitka situáciu medzi nami nevyriešila.

Ignoroval moju priateľskú vyhrážku a vyšiel na schody.

"Ako sa chceme dostať dovnútra?" pozrel na mňa bočným okom a založil si ruky v bok. 

"O tom sa Riley nezmienila, takže začni hľadať záložný kľúč, drahý Rendfield," zohol som sa k smiešnym postavičkám, do ktorých si trotlovia vo filmoch schovávajú kľúče. Dobrý začiatok.

"Ako si ma to práve nazval?" prižmúril oči. 

"Menej rečí ti viac svedčí. Do práce, paholok," rukou zamávam vo vzduchu, aby som ho popohnal. 

Neskutočné. Človek si to tu musí ešte aj sám odpracovať

"Čo ťa robí takým výnimočným, že si myslíš, že tu rozkazuješ?" založil si ruky namiesto toho, aby mi pomáhal s hľadaním. 

Naozaj som mal radšej zobrať Xandera. Ten jeho vozíček by zvládol viac ako tuto pán kecal.

"Rád si nahováram, že to je pre môj rozkošný zadok," zamrmlem s falošným úsmevom. Vtedy pocítim studený kov. Vytiahnem kľúče a zastavím hocijakú Eastonovu nepotrebnú poznámku zaštrnganím vo vzduchu.

Postavím sa a vložím kľúč do dverí. Odomknú sa.

Vošiel som do vnútra a poobzerám sa.

U nás to je krajšie. Netuším, čo na ňom Rhea videla.

"Ako sa uistíte, že nikto nie je doma?" šepol mi ten posera. Pretočím očami.

"Juchú! Lucy! Som doma!" zakričím na plné hrdlo. Easton mi buchne do ramena a vystrašene čaká, kým na nás vyskočí niekto s brokovnicou.

Dobre, možno opis môjho kreténkeho brata trochu prikrášľuje, lebo mám naňho stále pifku.

A nehodlám s tým prestať. Bolo to len oznámenie na oživenie.

"Tak... Keď sme si overili, že tento prázdny dom je naozaj prázdny," prepichnem ho pohľadom, "poďme nájsť to, prečo sme tu. Beriem si horné poschodia a ty dolné. Prehľadaj všetky počítače, čo vyzerajú dôležito."

Prikývne a odchádza. Rozbehnem sa po schodoch, ale nedá mi to.

"A hej! East"" zavolám naňho vyklonený zo zábradlia. Zastaví sa a otočí. "Volali deväťdesiatky. Máš im pre boha vrátiť tú koženku," zalamentujem a kývnem hlavou na jeho bundu Toma Cruisa.

Prevráti očami a ukáže mi prostredník.

Vyjdem na vrchné poschodie a rozrážam všetky dvere.