Každá je princeznou

1. Kapitola

Ďalší unávný deň v práci. Porada za poradou a neprečitané maily len pribúdali. Sandra si už ani nepamätala, kedy naposledy strávila deň v práci, kedy nemusela nič robiť. Pracovala v korporátnej firme, kde spracovávala dáta klientov. Pred letom potrebujú mať všetci všetko hotové ihneď. Zbalila si svoje veci a bola pripravená na odchod z kancelárie. Nechcelo sa jej do toho dažďa, čo bol vonku. Bol 25.máj, predstavovala si, že o tomto čase už bude mať v skrini pripravenú letnú kolekciu svojich vecí. Namiesto toho, stále nosila kabát a v skrini mala momentálne zbierku svetrov a nohavíc. Už sa nemohla dočkať slnečného počasia a toho, ako bude môcť chodiť len v šatách. Neznášala zimu a niekoľko vrstiev oblečenia.
,,Sandra, ešte si tu. Môžeš na slovíčko?" dobehol za ňou jej šéf. Keďže ju chcel ešte pred odchodom zastihnúť, pravdepodobne bežal cez celú kanceláriu, keďže lapal po dychu.
Sandra v duchu zanadávala a pobrala sa za ním do najbližšej zasadačky.
,,Neviem, či bude túto debatu lepšie začať oficiálne alebo nejakým vtipom," odkašľal si a upravil s kravatu. Bolo vidieť, že mu to je veľmi nepríjemné a Sandra sa začínala obávať toho najhoršieho, ,,nebudem ťa zdržiavať a tak ti to poviem na rovinu. Vďaka tvojim skvelým výsledkom, si ťa vyžiadal klient na relokáciu."
Sandre spadol kameň zo srdca, zároveň sa jej však v hlave objavilo milión otázok. Vyšla z nej však len jedna:
,,Kam?"
,,Je to Accai, ktoré sídli v Anglicku."

Accai bola spoločnosť, ktorá sa zaoberala výrobou elektroniky. Sandra pre nich spracovávala niekoľko desiatok reportov, z rôznych sfér a s ich produktovým manažérom si skutočne rozumela najviac zo všetkých svojich piatich klientov. Potešilo ju to, ale Anglicko? Krajina večného dažďa a pochmúrnosti. Nič neznášala viac ako anglické počasie. Bola raz v Londýne so strednou školou a tento výlet jej stačil na celý život. Z celého týždňa im vtedy pršalo presne šesť dní.
,,Je to zatiaľ len na leto, odlet budúci týždeň. Rozmysli si to do zajtra a daj mi vedieť. Tu sú nejaké dokumenty- relokačné a platové podmienky a aj nejaké benefity. Prejdi si to večer v kľude a zajtra ti tam nahodím nejaké stretnutie, kedy mi povieš ako si sa rozhodla."
Sandra si vzala všetky papiere, ktoré jej šéf strčil pod nos a ešte stále v šoku vyšla zo zasadačky.

Celú cestu domov premýšľala, čo ďalej.
Mala 25 rokov, bola slobodná a bez záväzkov, takže v Prahe ju nedržalo nič, okrem jej najlepšej kamarátky, Miši, s ktorou zdieľala byt. Pracovala prvý rok po škole a už jej ponúkli možnosť rozvoja svojej kariéry. To sa jej pozdávalo. Nevedela si však predstaviť byť v novom meste úplne sama.

Keď prišla domov, otvorila si víno, ktorého mali s Mišou v zásobách na litre. Miša pracovala ako učiteľka v základnej škole, takže každý deň po práci mala rovnaký rituál. Dnes nebola doma a tak mala Sandra aspoň viac kľudu na rozmýšľanie. Vzala všetky dokumenty a presunula sa do obývačky. Sandra s Mišou bývali na okraji Prahy v malom dva a pol izbovom byte. Každá mala svoju izbu a spoločný čas trávili v obývačke, ktorá viedla plynulo do kuchyne. Bývali tu zatiaľ len rok, odkedy obe doštudovali vysoké školy. Poznali sa už od detstva, odkedy sa Miša presťahovala na ich ulicu. Od základnej školy boli nerozlučná dvojica, prešli si spolu gymnázium a keď sa obidve dostali na vysoké školy v Prahe, ich detský sen o tom, že budú bývať spolu sa začal plniť. Sandra vyštudovala ekonomickú školu a Miša pedagogiku. Okrem prvého ročníka, ktorý obe strávili na internáte, celé štúdium zdieľali jednu izbu v študentskom byte. Po získaní titulu si našli súčasný byt.

Keď sa Sandra pohodlne usadila na gauči a odpila si poriadny log z vína, začala študovať materiály k jej prestupu.
Mala sa presunúť do Manchestru. Keďže sa o Anglicko nikdy nezaujímala, ani poriadne nevedela, kde sa nachádza. V relokačnom balíčku mala zahrnuté všetko, pre ideálny štart. Klient by jej platil letenky, mestskú dopravu, bývanie v samostatnom byte a dokonca jej ponúkali vyšší plat ako mala teraz. Znelo to až moc úžasne, až jej bolo ľúto, že by to bolo len na tri mesiace.

Keď sa Miša vrátila domov, Sandra ju už netrpezlivo očakávala.
,,Už len mesiac a konečne si oddýchnem od toho blázinca," vošla domov Miša s naštvaným výrazom.
Vidieť Mišu bez jej povestného úsmevu na tvári bolo nezvyčajné, no v poslednej dobe veľmi časté. Miša mala najdokonalejší úsmev aký kedy Sandra videla. Celý život ním každého odzbrojovala a svojim výzorom všade priťahovala pozornosť. Mala husté blonďavé vlasy a modré oči. Rada sa obliekala vyzývavo, no so svojou chudou a vysokou postavou si to mohla dovoliť. So všetkými sa vždy dala priateľsky do reči. Sandra, si naopak celý život niesla povesť ľadovej kráľovnej. Úsmevy rozdávala len v kruhu najbližších a veľakrát sa stretla s tým, že jej ľudia vraveli aká je namyslená. Bolo jej to však jedno. Sandra milovala módu a najnovšie trendy, mala dlhé hnedé vlasy a hnedé oči. Bola ešte vyššia ako Miša, takže si v detstve obe prešli rôznymi urážkami.

,,Vidím, že si mala dobrý deň."
,,Ani sa nepýtaj. Je to čím ďalej, tým horšie. Ako dobre, že už je to víno otvorené, celú cestu domov sa teším, ako ho exnem," vzala Miša pohár a naliala si ho doplna, ,,čo ty v práci? Tiež katastrofa?"
,,Vlastne, mám jednu novinku. Presunuli ma na leto do Anglicka!!"
,,Wau! To je skvelá správa," objala Miša kamarátku a pripili si na to.
Sandra jej ukázala všetky papiere a porozprávala ako sa o práci dozvedela.