Každá je princeznou

6. Kapitola

Prebudila sa s divným pocitom v bruchu. Celú noc sa len prevaľovala v posteli. Bola dosť unavená. Dala si teda studenú sprchu, ktorá ju prebrala. Vlasy si vyčesala do drdolu a obliekla si svoju obľúbenú teplakovú súpravu a biele tenisky.
Miša jej medzitým nachystala na raňajky jej obľúbený chlieb vo vajíčku.
,,Ty si úžasná, to si nemusela. Aké bolo včerajšie rande?" spýtala sa jej s plnými ústami.
,,Bolo super, uvidíme čo sa z toho vyvinie. Teraz som však smutná z tvojho odchodu."
Sandre sa tisli slzy do očí, no nechcela plakať. Aj jej bude za kamarátkou veľmi smutno.
,,Keď sa trošku zabývam, prídeš ma pozrieť. Mysli na to, že za chvíľu ti začínajú prázdniny."

Na letisku sa dievčatá s plačom rozlúčili a Sandra sa vydala sama napospas svojmu osudu. Keď dorazila ku gatu, zistila, že lietadla jej bude hodinu meškať. Usadila sa teda na sedačku a začala čítať jednu z kníh, ktoré si so sebou vzala. Bola to nejaká kniha o tom, ako šla nejaká slovenka robiť delegátku do arabskej krajiny a tam ju čakal zlý osud.
Sandra už bola vo viacerých arabských krajinách, no túto kultúru nechápala. Veľakrát sa jej stalo, hlavne v tých chudobnejších častiach, že sa tam k ním ako k ženám, turistkám správali fakt hrozne. Dobrovoľne by tam pracovať nikdy nešla. Z myšlienok ju vyrušil oznam, že začína nástup do lietadla a tak zavrela knihu a vybrala sa do lietadla.

Celý let prebehol bez komplikácií a keď si vzala kufor a vošla do príletovej haly, hneď spoznala product manažéra, Johna, ako tam stojí s tabuľkou "Sandra Nael" a usmieva sa na ňu. Bol to fakt veľmi sympatický chlap, nielen cez webkameru ale aj naživo. Bol od Sandry o hlavu vyšší, mal hnedé vlasy aj oči a jemné strnisko. Bol oblečený v saku, ktoré mu dokonale zvýrazňovalo postavu.
,,Ahoj Sandra, aký si mala let?" pozdravil ju a hneď jej pomáhal s kufrom.
,,Let bol v pohode, až na to meškanie."
John prikývol a viedol Sandru k autu.
,,Chceš ísť na obed? Alebo najskôr sa ubytovať?" spýtal sa Sandry. Tá, bola zvyknutá na neskoré obedy a tak hlad ešte nemala.
,,Je mi to jedno. Ja hladná ešte nie som, môžeme zájsť najprv na byt."
Viezli sa cez malé dediny, na okraji Manchestru. Keď odchádzala z Prahy, jej odchod sprevádzal slabý dážď, tu však pražilo slnko a na oblohe nebol ani mráčik.

Keď dorazili do centra Manchestru, zaparkovali pred jednou z tehlových budov, aké videla Sandra na obrázku na Google. Vošli do vnútra a vyviezli sa výťahom na 5. poschodie. John otvoril dvere a vošli do nádherného, svetlého bytu.
Na chodbe sa nachádzali biele, vstavané skrine s obrovským zrkadlom. Hneď pri vchodových dverách bol záchod a na konci dlhej chodby boli dvere do kuchyne. Kuchyňa bola biela, s čiernou mramorovou pracovnou doskou, umývačkou a indukčným sporákom. Mala vstavanú umývačku, mikrovlnku, trúbu a chladničku. Bola vybavená spotrebičmi ako kávovar a toastovač. Nič v nej nechýbalo. Bola obrovská a spojená s jedálenský stolom pre štyroch. Nad umývadlom bolo okno s výhľadom do vnútrobloku.
Z kuchyne viedli dvere do kúpeľne, kde boli hnedé kachličky a okrem vane aj sprchový kút.
Ďalšie dvere z kuchyne viedli do obývačky, v ktorej sa nachádzalo obrovské okno, z ktorého bol výhľad na mesto. V strede bol krémový gauč a plazma. V rohu obývačky bol plne vybavený pracovný kútik.
Posledné dvere z kuchyne viedli do spálne. Tá bola síce veľká, ale okrem postele tam nič iné nebolo. Sandra vedela, že si ju bude musieť trošku zútulniť.
Celý byt pôsobil dobrým dojmom, bol ladený do bielej farby a moderne zariadený. Sandra sa tešila na to, ako si v ňom bude nažívať .

Keď sa zložila, John jej ukázal okolie bytu a zašli na obed do blízkej talianskej reštaurácie. Tá bola prázdna, no podľa Johnových slov, večer tam bolo ťažké nájsť miesto.
S Johnom sa dohodli, že ju nasledujúce ráno vyzdvihne a vezme na lekársku prehliadku.

Sandra sa vrátila do bytu a začala sa cítiť osamelo. Napísala rodičom, že dorazila a poslala im fotky bytu. Tomovi a Miši sa rozhodla zavolať a ukázať im to rovno na kamere.