SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Nikdy predtým som neutekala pred drakom. Pred pekne rozzúreným drakom.
Nuž, všetko je niekedy po prvýkrát.
Stlačila som pedál na podlahu auta a popritom som sústavne sledovala spätné zrkadlá.
Panovala hlboká noc, obloha posiata hviezdami a veľký okrúhly mesiac mi poskytovali výhodu. Zahliadnuť letiaceho draka v hustých mrakoch či nebodaj v daždi by bolo nemožné. Dostal by ma skôr, než by som si ho vôbec stihla všimnúť.
Ale takto?
Bohovia ma museli milovať, pretože práve takto vysvietená obloha mi nesmierne pomáhala pri mojom márnom, no napriek tomu neodbytnom úteku.
Cesta, ktorou som sa rútila, sa zvažovala po nebezpečných serpentínach v hlbokých, nórskych horách. V diaľke som zahliadla svetlo malého rybárskeho mesta a to ma prinútilo ešte viac pridať. Auto letelo po ceste, pneumatiky škrípali a štrk mi odlietal spod kolies, no ani napriek tomu som nespomalila.
Nemohla som.
Cítila som v kostiach, že som ho mala v pätách. Od toho neslávneho lovu ubehli už takmer tri mesiace a doteraz sa mi darilo utekať mu. Ach, keby som ho len dokázala vtedy zabiť!
Mala som ho ako na podnose. Uväznený, dokaličený, s bolestivým revom sa metal v pasci, ktorú som pre neho pripravila. Stačilo mi zasiahnuť ho do oka mojím špeciálnym, jedom napusteným šípom a jeho nekonečný život by sa skončil.
Pevnejšie som zovrela volant, keď som si opätovne pripomenula svoje zlyhanie a potom som pozrela do spätného zrkadla.
Obloha za mnou stále zívala prázdnotou, ale nechcela som sa nechať sa oklamať. Sven mi tvrdil, že ho zahliadol. A musel to byť on, pretože pokiaľ som vedela, na tomto svete existoval iba jeden čierny drak so zlatými očami a jedným zlomeným rohom, vyrastajúcim za pravým okom.
Utekala som mu, čo mi sily stačili, ale vždy ma našiel. Doteraz som mala šťastie, že sa mi zakaždým podarilo ubziknúť, ale tušila som, že šťastena mi nevydrží večne.
Pozrela som vedľa seba a pohladkala som svoju zbraň, ledabolo pohodenú na sedadle spolujazdca. Daroval mi ju môj otec, keď som prešla záverečnou skúškou a stala sa zo mňa lovkyňa.
Nebola to puška, ako by si niekto mohol myslieť. Pušky robili veľký hluk a zbytočne tak priťahovali pozornosť. Nebol to dokonca ani luk, pretože na lov niečoho takého obrovského som potrebovala niečo silnejšie. Niečo, čo dokáže zložiť ozrutného tvora, keď ho zasiahnem na to správne miesto.
Bola to kuša. Prekrásna, vyrezávaná, pokrytá ochrannými runami. Sila výstrelu sa rovnala sile pušky, ale na rozdiel od modernej strelnej zbrane zabíjala potichu. Navyše, ľahko sa s ňou manévrovalo. Obľúbila som si ju v momente, ako mi ju môj otec vložil do ruky a odvtedy bola mojou vernou spoločníčkou.
