SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Priviedli ma do akéhosi špinavého tábora s trojuholníkovými stanmi a všadeprítomným smradom. Jeden z nich ma niesol cez plece, jeho brnenie ma tlačilo do brucha a cestou som dokonca vyvrhla zvratky. Vyslúžila som si za to ďalší úder do hlavy, ktorý ma na nejaký čas poslal späť do ríše bezvedomia, no keď som sa znova prebrala, priala som si, aby som opäť odpadla.
Ako sme vchádzali do tábora, zo stanov vychádzali ďalší a ďalší bojovníci, niektorí so ženami. Všetci mali červenú pokožku, ohyzdné tváre a niektorí dokonca rohy.
Vari to boli démoni?
Skutočne sme sa s Daranom ocitli v pekle?
Aby toho nebolo málo, všade som videla kosti. Vstupná brána do tábora bola vyrobená z kostí a rovnako tak aj niekoľko zbraní. Nechcela som premýšľať nad tým, čoho alebo koho tie kosti boli a radšej som sa sústredila na to, aby som nepodľahla panike.
Mohla som iba dúfať, že ma Daran zachráni...ale čo ak nie? Čo ak dostal, čo chcel a už ho viac nebudem zaujímať? V tom prípade by som si musela poradiť sama.
A nahá bez zbrane, to bude problém.
Niektorí barbari začali vykrikovať a smiať sa. Ignorovala som oplzlé poznámky na moju osobu a zdvihla som hlavu, prechádzajúc pohľadom po ženách. Ak by mi niekto mohol pomôcť, tak jedine ženy. Ak teda neboli rovnako krvilačné ako tieto príšery.
„Pozrite sa, čo sme ulovili!" vykríkol ten, ktorý ma predtým vytiahol z jazierka a zastavil sa uprostred tábora. Tam ma stiahli z pleca jedného bojovníka a bolestivo som dopadla na lepkavú, smradľavú zem.
„Ľudskú ženu!"
Okolo mňa sa vytvoril kruh. Spútanými rukami som si zakryla prsia a nohy som si pritiahla k hrudi, aby som sa zakryla a spod strapatých vlasov som na nich zazrela.
Boli to bojovníci, o tom nebolo najmenších pochýb. Všetci tam stáli, vyškierali sa na mňa a mne prebehol po chrbte ľadový mráz. Nechcela som si ani predstaviť, čo mali so mnou v úmysle robiť.
Znásilniť, zožrať, zabiť.
„Je príliš chudá," prehovorila robustná žena s rovnakými klami, ako mali muži a pohrdlivo si ma premerala. „Nebude z nej žiadne mäso."
Zachvela som sa. Bože, nechcela som, aby ma zožrali!
„Ty sa tomu nerozumieš," odsekol muž vedľa nej a pri pohľade na mňa si prešiel fialovým jazykom po perách. „Ja by som si ju dal."
„Ja prvý!" strčil do neho bojovník po jeho pravici a tí dvaja sa pustili do zúrivej bitky. Nadskočila som, keď ma zasiahla spŕška tmavofialovej krvi a s hrôzou som sa dívala, ako jednému z nich padla hlava na zem. Bez tela.
„Vidíš, čo si spôsobil?" obrátila sa žena s klami na muža, ktorý ma tu doviedol. „Kvôli tej špinavej cundre sa nám zabíjajú najlepší bojovníci!"
