SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Sabine mlčala, keď som ju unášal na sever na svoje územie. Bol som sklamaný, ak by som mal byť úprimný. Očakával som ďalšiu spŕšku nadávok, vyhrážok alebo minimálne vydeseného kriku. Nič z toho neprišlo a ja som sa musel niekoľkokrát pozrieť, či som ju vôbec držal v pazúroch.
Ale áno, bola tam. Držala sa ma a blýskala po mne rozzúrenými, sivozelenými očami. Vyceril som na ňu zuby, aby som jej dal najavo, že pánom som tu bol ja a mimovoľne som ešte viac pridal.
Hmla sa totiž pomaly začínala dvíhať. Nemal som veľa času, kým sa nevyjasní a potom budem musieť klesnúť dolu. Svaly sa mi pomaly začínali chvieť a pociťoval som hlad, ale prinútil som sa zabudnúť na to a rútil som sa oblohou v obklopení stúpajúcej hmly.
Čím viac som letel na sever, tým väčšmi sa ochladzovalo. Sabine v mojich pazúroch sa začala chvieť, preto som si ju pritisnem na hruď, aby som jej dodal trochu svojho telesného tepla. Ako by som sa jej potom mohol pomstiť, keby mi tu zmrzla? To by nedávalo zmysel.
Ako sa cítiš? Spýtal som sa jej telepaticky, keď som to ticho už nemohol vydržať.
Choď do riti, odpovedala mi rozzúrene.
Povolil som pazúry a Sabine cez ne s krikom prekĺzla. Nechal som ju padať strmhlav dolu, jej vreskot sa rozliehal všade naokolo. Potom som za ňou vyrazil, rútil som sa strmhlav dolu a zachytil som ju skôr, než dopadla na zem.
Ešte raz, môj hlas znel teraz ešte mrazivejšie. Ako sa cítiš?
Chytila sa môjho pazúra a začala na mňa niečo vrešťať. Stúpal som opäť nahor, strácal som sa v oblakoch a vychutnával si jej strach. Bola nazlostená, ale zároveň aj vydesená.
Dobre.
To bolo dobre.
Mám ťa znova pustiť, aby som ťa naučil slušným spôsobom?
Ak ma znova pustíš, povraciam sa.
Odfrkol som si, z papule mi vyletela spŕška iskier a mierne som sa naklonil doprava. Okolité vône sa začínali meniť a boli čoraz známejšie. Blížili sme sa k môjmu teritóriu. Popravde, nevedel som sa dočkať, až tam budeme. Bol som unavený, hladný a otrávený z kriku tejto malej, ľudskej lovkyne.
Lovkyne, ktorej vôňa ma takmer zrazila z nôh.
Keď som ju tam na tom kopci ucítil, stálo tam to všetku sebakontrolu, aby som sa na ňu nevrhol ako divé zviera. Nechcel som nič iné, len z nej stiahnuť tie obtiahnuté tmavé džínsy a ponoriť sa hlboko do jej vnútra. Vôňa jej lona bola to najsladšie, najlahodnejšie a najzvodnejšie, čo som kedy cítil a desil som sa toho, čo by to mohlo pre mňa znamenať.
Za celé tie storočia som niečo podobné cítil k žene iba raz a nedopadlo to dobre.
