V žiari draka (samostatný príbeh zo série Drakulove deti)

Kapitola 14

Letel som ponad planinu, zúrivo mávajúc krídlami, aby som si prečistil hlavu a zabudol na to, čo sa stalo medzi mnou a Sabine.

Nemohol som uveriť, čoho som sa dopustil. Ako sa len mohol nechať nalákať do toho prekliateho jazierka a potom...potom ju pretiahnuť? Stratil som rozum? A spolu s ním aj svoju česť?

Bola to lovkyňa. Jej rukou zomrelo mnoho bytostí ako som bol ja. Niekto z jej predkov určite zabil nejakého draka, tým som si bol istý. Mnoho mojich súkmeňovcov padlo v rukách lovcov. Stála na opačnej strane nepriateľskej línie, jej druhom som hlboko opovrhoval a predsa som jej podľahol.

Mal som chuť ovracať sám seba.

A hoci som zúril, nemohol som poprieť, že to bol ten najlepší sex, aký som kedy zažil. Sabine vo mne rozdúchala oheň, o ktorom som ani netušil, že v sebe mám a každý dotyk medzi nami, každý jeden bozk...to všetko bolo správne.

Keď som do nej vkĺzol, akoby som vstúpil do raja. V tej chvíli neexistovalo nič, iba Sabine. Zabudol som na nenávisť, na zlosť, na všetko. Jediné, na čo som sa dokázal sústrediť, bola ona. Stala sa stredom môjho vesmíru.

Z hrude sa mi vydral rev, po ktorom nasledoval zúrivý plameň. Ešte viac som zamával krídlami, nahnevaný sám na seba a zameral som sa pod seba, hľadajúc nejakú obeť, ktorú by som mohol spáliť.

Nemal si ju nechať samú, pošepol mi môj inštinkt. Bez ochrany.

Ako na povel som sa oblúkom zvrtol a vracal som sa naspäť k hore, kde som Sabine zanechal. Stále som zúril, no nepokoj v mojej mysli po tej myšlienke narastal.

V hneve som ju opustil a nechal bez ochrany. Potreboval som si vyčistiť hlavu a možno niekoho zabiť, aby som si uľavil od tej agresie, ktorá mi kolovala v žilách. Ale teraz, keď som si uvedomil, čo som spravil, zmocnila sa ma panika.

Rýdza, ľadová panika.

Letel som najrýchlejšie, ako som len vedel. Hnal som sa naspäť k hore, dúfajúc, že sa Sabine v mojej neprítomnosti nič nestalo. Mohlo sa stať čokoľvek. Mohla sa len pošmyknúť, udrieť si hlavu a spadnúť naspäť do jazierka.

Pri myšlienke, že by som o ňu prišiel...nie, na to som nemohol myslieť. Pretože ak by som povolil čo i len jednu takú myšlienku, prišiel by som o rozum.

Sabine bola moja. Či sa mi to páčilo alebo nie, bola to moja družka a ja som odmietal dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Aby mi ju niekto zobral.

Akonáhle som zbadal známu kamennú terasu, klesol som nižšie a roztiahol som krídla, aby som do nich nabral vzduch a spomalil som. Len čo som sa zadnými nohami dotkol terasy, premenil som sa a náhlivo som vošiel do jaskyne.

„Sabine?"

Nič.

Kroky sa mi ešte viac zrýchlil. V hlave sa mi vynárali scenáre všetkého, čo sa jej mohlo stať a hruď sa mi zovrela dusivou hrôzou.

Posledné metre som už prebehol.

Akonáhle som vtrhol do otvoreného priestoru, zastavil som sa. So splašene bijúcim srdcom som prebehol pohľadom po jazierku, no nikde som ju nevidel. Na skalnatom brehu ležali jej šaty s nožom, nedotknuté.

Po Sabine ani stopy.

„Sabine!"

Môj hlas zadunel v jaskyni tak mocne, až zo stalaktitov spadli ďalšie kvapky a jaskyňa sa otriasla. Drak v mojom vnútri začal panikáriť.

„Sabine! Kde si?"

Opäť nič.

A vtedy som to ucítil. Keď som sa nadýchol, do nosa som natiahol neznámy pach. Ten pach tu predtým rozhodne nebol. Z hrude sa mi vydralo tlmené, hrozivé zavrčanie a pomaly som pristúpil ku kôpke oblečenia.

Tam bol pach najsilnejší.

Zovrel som dlane do pästí, keď som vďaka pachu rozoznal aspoň tucet neznámych bytostí. Niekto tu vtrhol, kým som tu nebol a vzal mi Sabine. A bez oblečenia. Nahú. Bezmocnú.

Bez zbrane.

Klesol som na kolená, zaklonil som hlavu a zreval som tak mocne, až sa jeden stalaktit zlomil a spadol do jazera. Ignoroval som chvenie pod mojimi nohami a vzal som Sabinine oblečenie do svojich rúk. Nechty sa mi premenili na pazúry, takmer som ich prederavil, ale nevšímal som si to. Pritiahol som si jej oblečenie k tvári a zhlboka som sa nadýchol.

Nájdem ťa, prisľúbil som jej v duchu a pomaly som sa postavil. Odhodlanie, také mocné, až mi to vyrazilo dych, sa mi vlialo do žíl a ozvala sa vo mne túžba nielen zabíjať, ale mučiť. Tí, ktorí mi ukradli moju družku, budú trpieť, o to sa postarám.

Vykročil som hlbšie do jaskyne, nasledujúc pachovú stopu. Viedla až na samý koniec, po zatarasenú cestu, ktorú som si predtým nevšimol. Zaškrípal som zubami, v duchu som si nadal do idiotov a poľahky som odtisol balvan, ktorý mi stál v ceste.

Predo mnou sa tiahla úzka chodba, klesajúca a strácajúca sa v tme. Pachy tu boli silnejšie než v jaskyni a vo mne sa zdvihla ďalšia vlna zúrivosti. Nebola to ale tá spaľujúca zúrivosť, ktorá ma pripravovala o rozum.

Nie.

Bola to ľadová zúrivosť, ničiaca a nemilosrdná.

Nasledoval som pachy dolu chodbou. Kráčal som opatrne, aby som nenarazil na žiadnu pascu a popritom som sa sústredil iba na jednu jedinú vec - aby som dokázal nájsť svoju Sabine.

Cesta sa krútila, chvíľami sa zužovala, potom zase rozširovala. Bola tu tma ako v rohu, ale moje nočné videnie mi uľahčovalo orientáciu a nehlučne som sledoval tých, čo mi vzali moju družku. Popritom som si predstavoval, ako ich všetkých po jednom zabijem a pekne pomaly.

Čoskoro som sa dostal na koniec tunela. Bol tam ďalší balvan, tentoraz prirazený zvonka. Pre mňa ale nepredstavoval žiadnu prekážku. Nadopovaný túžbou po pomste a ľadovou zúrivosťou som ho odtisol jediným úderom a vzápätí som sa ocitol vonku.

Dopadli na mňa lúče ostrého slnka, ktoré vykuklo spoza tmavých mrakov a osvetlilo krajinu predo mnou. Stál som na okraji lesa, hustého a temného. Stromy sa nakláňali k zemi v divných, groteskných tvaroch a zvnútra lesa vychádzal hnilobný zápach.

A nielen to.

V tom odpornom pachu som ucítil aj niečo iné. Sladké, jemné, s vôňou jazmínu.

Sabine.

Naježil som sa. Niekto vzal moju lovkyňu do útrob nebezpečného, temného lesa. A ja, v tejto ľudskej podobe, som bol priveľmi zraniteľný, no menej nápadný ako drak.

Musel som sa k nej dostať skôr, než jej ublížia. Desil som sa toho, čo by jej mohli spraviť, ako by jej mohli ublížiť. Určite sa bála. Bola síce odvážna, ale vedel som si predstaviť, že v takejto situácii zrejme odvahu nenachádzala. Bola nahá, uväznená minimálne tuctom nepriateľov.

A tí bastardi mi zaplatia nielen za to, že ju uniesli, ale aj za to, že ju vydesili.

Dnes bude pomsta niesť moje meno.