SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Pomaly som otvorila oči.
Prvé, čo som si všimla, boli lesklé čierne šupiny, až príliš blízko mojej tváre. Dezorientovane som zažmurkala, na sekundu vyvedená z miery. Natískalo sa na mňa veľké telo, z ktorého vyžarovalo príjemné teplo, ale zem podo mnou bola príliš tvrdá a nerovná...počkať!
Prudko som sa posadila a so strachom v očiach som zaspätkovala dozadu. Pri pohľade na ozrutného draka som takmer pustila do nohavíc. Než som sa ale stihla dostať preč, narazila som do jeho chvosta, ktorý mi zabránil v úniku.
Len pokoj, ozval sa v mi hlave ten známy, hlboký hlas a vzápätí som na sebe ucítila pohľad dvoch zlatých očí. Prestala som sa hýbať, srdce mi vyskočilo až do krku a dívala som sa na draka, ktorý sa díval na mňa.
„D-Daran?" vyjachtala som zo seba, stále príliš vydesená. Moja myseľ bola jeden veľký chaos. Nedokázala som si spomenúť, ako som sa tu dostala. Plus keď sa niekto preberie zo spánku a prvé, čo uvidí, je zlovestný drak - to narobí s ľudskou psychikou všeličo.
Drak sa na mňa neprestával dívať podráždene.
Hovor v myšlienkach. Keď rozprávaš nahlas, nerozumiem ti.
Prinútila som sa uvoľniť pľúca a nadýchnuť sa. Tep mi pomaly, pomaličky spomaľoval, ale stále som sa nehýbala. Na chrbte som cítila jeho šupinatý chvost a stále bol príliš blízko na to, aby som mohla zostať pokojná.
Jeho zuby boli znepokojujúco blízko.
A-ako...kde...
Daran vyceril tie ozrutné zuby a z širokej hrude sa mu vydralo nízke, hrdelné zavrčanie.
Prepadli sme cez portál.
Portál, zopakovala som po ňom ako vo sne a vtedy som celkom zabudla na to, že som mala pri sebe nebezpečného draka. Odtrhla som od neho pohľad a poobzerala som sa. V nemom šoku som sa pozviechala na nohy, ignorujúc bolesť, akoby ma prešiel parný valec a zadívala som sa na krajinu okolo nás.
Prudký, horúci vietor mi šibal vlasmi na všetky strany, ale ja som len stála a dívala sa okolo seba, zhrozená a zároveň neveriaca. To, čo som videla, som na sekundu nedokázala pochopiť.
Stratilo sa tmavomodré more, vlhký vzduch, zelené pastviny severného Nórska. Miesto neho sa okolo nás rozprestierala nehostinná, červená pustatina. Obloha v rovnakej farbe pôsobila zlovestne, neprirodzene a mne znenazdajky naskočila husia koža. V diaľke zúrila búrka, v tmavosivých mrakoch sa ukazovali blesky.
Kde to sme?
Moja otázka zostala bez odpovede. Neprestajne som sa dívala na krajinu okolo nás, hľadala som cesty či domy, aby som sa uistila, že sme sa ešte stále nachádzali na Zemi. V mojom svete. Ale nič také som nevidela a tá obloha nad našimi hlavami...nikde na Zemi sa podobné javy nevyskytovali.
