SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Bola v bezpečí. Stihol som to, zachránil som ju a odviedol preč. Teraz bola tu, pri mne a ja som si mohol spokojne vydýchnuť.
No Sabine sa tvárila ustarostene.
Sledoval som ju spod privretých viečok, ako kľačala kúsok od mojich kolien a natískala mi niečo na stehno. Bolelo to. Sprvu som nechápal, odkiaľ sa tá bolesť brala, ale potom som si spomenul.
V tom prekliatom tábore ma trafili šípom skôr, než som sa stihol premeniť. V ľudskej podobe som bol zraniteľný a keby ma trafili lepšie, mohli ma zabiť.
A ja som to riskol.
Šiel som do ľudskej podoby, aby som sa k nej dostal. Riskoval som vlastný život, len aby som ju dostal do bezpečia.
Svoju družku.
Nedokázal som sa na ňu prestať dívať. Jednak som bol nesmierne rád, že bola v bezpečí a takmer zúfalo som chcel preskúmať každý kúsok jej zvodného, no nesmierne krehkého tela, aby som zistil, či bola skutočne v poriadku. Na druhej strane som po nej túžil.
A nesnažil som sa to zakryť.
Sabine to neušlo a zdvihla ku mne prekvapivo hanblivý zrak. Líca sa jej zapálili, v nose som ucítil jej sladké vzrušenie. No pri pohľade na jej opuchnuté líce ma všetka túžba opustila a vyčerpane som sa po nej načiahol.
Chytil som ju za bradu, mierne som jej natočil hlavu, aby som lepšie videl na ten opuch a z hrude sa mi vydralo tiché, zúrivé zavrčanie.
„Kto ti to spravil?"
„Ten, ktorého si zabil," odpovedala potichu, stále s odvrátenou tvárou. Zľahka som prešiel bruškom palca po opuchnutom líci, krotiac tú divú beštiu, ktorá sa zo mňa drala von.
„Mal som ho zabiť pomalšie," zavrčal som a pustil som ju. S námahou som sa opäť oprel o skalu a zadíval som sa na ňu. Svetlé vlasy si zastrčila za uši a zo svojej sukne si odtrhla kus látky.
Až vtedy som si všimol, čo mala na sebe a zmocnila sa ma nová vlna zúrivosti.
Siahli na moju družku. Chceli si ju privlastniť ako pobehlicu, hoci patrila inému. Patrila mne.
Mal som chuť vrátiť sa a všetkým nanovo pozabíjať.
„Už znova vrčíš," podotkla sotva počuteľne a s pruhom látky sa na mňa zamračila. „Nadvihni nohu, nech ti môžem pomôcť."
Urobil som, ako mi povedala. Sledoval som ju, ako sa opäť začervenala, keď jej pohľad padol na môj vzrušený rozkrok a potom rýchlo odvrátila zrak. Ovinula mi kus látky kúsok nad ranou, veľmi tesne a takmer bolestivo. Potom si odtrhla ďalší kus látky, až sa z dlhej sukne stala minisukňa a pustila sa do obväzovania mojej rany.
Len čo bola hotová, povolila provizórne škrtidlo a poutierala mi krv zo stehna.
„Zahojí sa to," prehovoril som po dlhej chvíli ticha, len aby som ju upokojil. Hruď sa mi stiahla zvláštnym pocitom, keď som videl, ako sa o mňa bála.
Znamenalo to, že jej na mne záležalo?
Aj po tom všetkom?
„Dúfam, že tvoja krv nepriláka nejaké beštie," nadhodila s neúprimným úškrnom a klesla dozadu na päty. „Stratila som totiž svoj nôž."
„Nikomu nedovolím, aby ti ublížil," vyhlásil som ohnivo a unavene som privrel oči. Cítil som na sebe jej pohľad, tak som na ňu opäť pozrel.
„Odpusť mi, Sabine."
Sivozelené oči sa jej rozšírili a na peknej tvári sa jej zjavil šok. „Čo ti mám odpustiť?"
Zaťal som zuby. Ospravedlňovanie či sypanie si popolu na hlavu mi nikdy nešlo. Draky sa nikdy neospravedlňovali.
„Keby som ťa v tej jaskyni neopustil, nič by sa ti nestalo. Ochránil by som ťa."
„Ach, tamto," vzdychla, odvrátila hlavu a zadívala sa niekam do diaľky. Sledoval som jej profil, takmer zúfalý po jej úsmeve. Chcel som, aby sa na mňa usmiala.
A nielen to.
Chcel som sa dostať do jej horúceho, vlhkého vnútra, aby som upokojil tú beštiu v mojom srdci a uistil sa, že bola v poriadku. Že bola tu. Že bola moja.
„Nechcem to rozoberať," dodala po dlhej chvíli napätého ticha. Stále sa dívala do diaľky, vietor jej strapatil svetlé vlasy. V barbarskom oblečení a s rozpustenými vlasmi vyzerala ako divoška. Páčila sa mi. „Uzavrime to tak, že sa to stalo, už sa to viackrát nebude opakovať a nakoniec, dobre to dopadlo, no nie?"
Vyčerpane som nadvihol obočie. Nikdy sa to už nebude opakovať? To myslela vážne?
„Oddýchni si," opäť na mňa pozrela, ale len na sekundu. Rýchlo uhla pohľadom, akoby sa mi nevydržala dívať do očí. Bolelo to.
„Nie som vyčerpaný," namietol som, hoci mala pravdu. Bol som na smrť unavený. Nechcel som nič iné, len zavrieť oči a trochu si pospať. Ale bál som sa, že len čo zavriem oči, znova o Sabine prídem.
Či už mi ju niekto ukradne alebo odíde sama.
A to som nechcel dopustiť.
„V tábore mi povedali niečo o tom portály, cez ktorý sme sa tu dostali," zmenila tému, položila si dlane na kolená a zdvihla zrak k červenej oblohe. „Vraj sa otvára na tom istom mieste v určitom čase."
„To znamená, že musíme vyčkať na správny okamih a dostaneme sa domov," dodal som a s výdychom som si oprel hlavu o skalu. „Môže to trvať dni, možno týždne."
Stroho prikývla a sklopila zrak k zemi. „Nemôžeme tu len tak zostať, Daran. Musíme si nájsť poriadny úkryt, kde budeme v bezpečí a zároveň blízko miesta, kde by sa portál mohol zjaviť."
„Nájdem pre nás bezpečné miesto," vyhlásil som pevne, mysliac vážne každé jedno slovo. Bola to moja povinnosť, postarať sa o svoju družku. Nechcel som nič iné, len sa postarať o jej bezpečie a blahobyt.
A potom, keď sa vrátime do nášho sveta, vezmem ju do svojho brlohu a už nikdy, nikdy nepustím.
