V žiari draka (samostatný príbeh zo série Drakulove deti)

Kapitola 25

Len čo ráno vyšlo slnko, Sabine mi vysadla na chrbát a zamierili sme k miestu, kde sa zjavoval vortex. Od toho nepríjemného momentu v noci sme neprehovorili. Štvalo ma to, vnútorne som zúril, ale nedokázal som s tým nič urobiť.

Nechcel som s tým nič urobiť.

Sabine mi dala jasne najavo, že o mňa nestojí a ja som to rešpektoval. Preto som na ňu nenaliehal, ani som na ňu nerozprával. Ignoroval som ju najviac, ako sa len dalo a fúkal som si svoje pošramotené dračie ego.

Pozri! Zvolala Sabine v rovnakej sekunde, ako som zbadal na oblohe známy vír. Vortex!

Pridal som, aby sme sa k nemu stihli dostať skôr, než zmizne. Kútikom oka som skenoval okolie, či sa k nám neprirúti ďalšia príšera a zabráni nám dostať sa konečne domov. Na moje prekvapenie bola obloha čistá a bez najmenších problémov sme sa dostali až k vortexu.

Akoby samotní bohovia chceli, aby sme sa vrátili domov.

Pevne sa drž.

To boli jediné slová, ktoré som smerom k Sabine vyriekol. Zamieril som priamo do stredu veľkého víru, mentálne som sa pripravil na prechod medzi dimenziami a vletel som priamo do stredu vortexu.

Okamžite mnou začali hádzať fyzikálne sily, ktorým som nedokázal vzdorovať. V burácajúcom vetre ku mne doľahol krik Sabine. Skĺzla mi z chrbta, no zachytil som ju skôr, než ju vortex začal hádzať sem a tam a pevne som ju zovrel vo svojich pazúroch. Zareval som, keď ku mne opäť doľahol jej krik a keby sa dalo, roztrhal by som ten prekliaty vír vo svojich zuboch len kvôli tomu, že moju družku tak vydesil.

Aj keď ma tá družka nechcela.

Daran!

Ešte pevnejšie som ju zovrel, aby mi nevykĺzla. Z papule mi vychádzal rev, telom mi trhalo a zdalo sa, akoby to nemalo konca kraja.

Zrazu bol koniec.

Vír okolo nás sa stratil a obloha sa ocitla podo mnou. Stratený v orientácií som sa nedokázal spamätať a spadol som na zem. Celým telom mi vyšľahla bolesť, akoby sa mi polámali všetky kosti a pred očami sa mi zatmelo. Sotva som vnímal vôňu sviežej trávy či dážď padajúci z oblohy. Jediné, na čo som sa dokázal sústrediť, bola Sabine v mojich pazúroch.

Daran?

Okamžite som sa premenil naspäť do svojej ľudskej podoby. Inštinktívne som vycítil, že sme sa vrátili do nášho sveta a to posledné, čo som chcel bolo, aby ma videl nejaký človek.

Na tvári som ucítil teplé dlane. „Daran, preber sa! Panebože, si v poriadku?"

S námahou som otvoril oči. Sabine sa skláňala nado mnou, vo vydesených očiach sa jej trblietali slzy. Popolavé vlasy mala strapaté a niekoľko prameňov sa jej prilepilo na tvár.

„Zišiel by sa ti poriadny kúpeľ," podotkol som, zdvihol som ruku a zľahka som jej odhrnul jeden prameň z líca. Až teraz som videl, v akom stave som ju držal v inej dimenzii. Mala oblečené zdrapy, vlasy mala špinavé a rovnako aj pokožku na tvári.

Takto som sa staral o svoju družku?

Zaslúžila si luxus. Ten najväčší luxus, aký by som jej dokázal dopriať. Miesto toho som ju držal v jaskyni a súložil s ňou ako nejaký maniak.

Nezaslúžil som si družku.

Ani som sa nedivil, že ma nechcela.

„Viem," uškrnula sa a položila dlaň na tú moju, ktorou som sa dotýkal jej líca. „Ani netušíš, ako veľmi sa teším na horúci kúpeľ s bohatou penou. Mohol by si sa pridať, ak by si chcel."

S bolestivou grimasou som sa posadil a poobzeral som sa. Vortex nás vyhodil na podobnom mieste, ako sme so Sabine stáli vtedy, keď som ju uniesol. Okolo nás sa rozprestierala rozľahlá, horská lúka, strácajúca sa v mliečnej hmle.

„Nemáš nič zlomené?" Sabine znela ustarostene. Dokonca tak veľmi, až som na ňu rýchlo pozrel. Sivozelené oči mala plné niečoho, z čoho sa mi skrútil žalúdok a rýchlo som to zatlačil do úzadia.

Nezaslúžil som si to.

„Kúsok odtiaľto je mesto," pozviechal som sa na nohy. Sabine sa postavila spolu so mnou. Vietor jej sfúkol vlasy do tváre a pohladil mokré líca.

„V tom prípade by sme si mali dávať pozor."

Pokrútil som hlavou. „Nie, Sabine. Tu sa naše cesty rozdelia."

Prekvapenie a bolesť v jej tvári ma zasiahli nepripraveného. Rýchlo som sa premenil naspäť do svojej dračej podoby a roztiahol som krídla. Chcel som utiecť pred jej výrazom, pred tou bolesťou, čo sa jej zjavila v očiach.

Trhalo mi to dušu na franforce.

Choď, Sabine. Si voľná.

Postavila sa mi do cesty. Už nevyzerala zranená, ale nahnevaná. Poriadne nahnevaná.

To myslíš vážne?

Sklonil som k nej hlavu a zblízka som sa jej zadíval do očí. Už necúvla ako kedysi. Nezľakla sa môjho draka, ktorý jej fúkol horúci vzduch do tváre.

Nebudem ťa nútiť so mnou zostať. Si voľná, tak bež.

Nie! Vykríkla prekvapujúco silným hlasom. Povedal si, že som tvoja družka a nikdy mi nedovolíš odísť!

Narovnal som krk. Ignoroval som bolesť, ktorá sa mi šírila z hrude do celého tela.

Nechcem, aby si bola nešťastná.

Nemala by som o tom rozhodnúť ja?

Si človek, Sabine. Ja som drak. Naše cesty sa nikdy nemali pretnúť.

Urobila krok dozadu a z očí jej vypadli slzy. K hnevu sa pridala bolesť a drobné dlane zovrela do pästí.

Takto draky bojujú o svoje družky? Že ich opúšťajú?

Odvrátil som od nej pohľad a zadíval som sa do mliečnej hmly.

A nie je láska práve o tom? Nechcem ťa nútiť so mnou zostať. Preto ti dávam voľnosť.

Opäť som roztiahol krídla, pripravený odletieť. Sabine po lícach stekali slzy, keď sa na mňa neveriaco dívala a prudko pokrútila hlavou.

Nemôžeš ma prinútiť sa do teba zamilovať a potom ma opustiť!

V tej chvíli sa moje srdce aj duša rozpadli na tisícky drobných kúskov.

Nemiluješ ma, Sabine. Nie skutočne. To z teba hovorí puto, nie naozajstná láska, zamával som krídlami a vzniesol som sa do vzduchu. Zbohom.

Volala za mnou, ale ignoroval som ju. Chytil som vzdušné prúdy a vyletel som vysoko do oblakov, aby ma nikto zo zeme nezahliadol. Umlčal som všetky tie inštinkty, ktoré na mňa volali, aby som sa k Sabine vrátil a neopúšťal ju a zamieril som domov.

Nemohol som ju nútiť, aby so mnou zostala. Nechcel som to. Asi to naozaj bola láska, keď som dal jej blaho pred to svoje. Bol som ochotný dožiť svoj život v samote a nešťastí, len aby bola Sabine šťastná. A hoci som netúžil po ničom inom iba po nej, nechal som ju ísť.

Z hrude sa mi vydral bolestivý rev, akoby mi niekto vyrval srdce a rozdriapal ho svojimi pazúrmi. Odpoveďou bolo ticho ako predzvesť toho, čo ma čakalo.

Iba ticho a samota.

Osamelé dožitie jedného z posledných dračích kráľov.