SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Letel som iba chvíľu, kým som nezahliadol miesto, kde by som mohol bezpečne pristáť. Bolo dostatočne ďaleko od všetkých hrozieb, ktoré som pred chvíľou eliminoval a zniesol som sa dolu. Sabine v mojich pazúroch ležala bezvládne, nereagovala na môj hlas a vzduch naplnil pach jej krvi.
Ignoroval som vydesený tlkot môjho srdca a dopadol som na zem. Čo najopatrnejšie som ju položil na vyschnutú zem a prebehol som jej nosom po celom tele. Mala na sebe niekoľko tržných zranení od zubov.
Z hrude sa mi vydralo zúrivé zavrčanie.
Potreboval som ju ošetriť.
Preto som jej prešiel svojím veľkým jazykom po všetkých ranách, ktoré som našiel. Moje sliny v dračej podobe boli liečivé a ja som len dúfal, že nebolo príliš neskoro.
Keď som ju olízol všade, kde som len našiel čo i len drobnú tržnú ranku, opäť som ju vzal medzi pazúry a vzlietol som. Zapol som všetky svoje zmysly, aby som našiel vhodnejšie miesto, kde budeme v bezpečí. Nechcel som, aby v tom najzraniteľnejšom stave na nás vybehol ďalší trojhlavý drak alebo tie potvory, ktoré takmer zabili Sabine.
Ak ju má niekto zabiť, tak jedine ja. Nikto iný.
Zúfalo som hľadal nejaké lepšie miesto, kde by sme sa mohli ukryť nielen na niekoľko minút, ale na dlhšie. Portál sa stratil, žiadny vortex sa na oblohe nenachádzal a to ma rozladilo. Netušil som, ako sa dostaneme domov a hlavne kedy, preto som potreboval nájsť čo najlepšie a najbezpečnejšie miesto.
Strácal som drahocenný čas.
Nakoniec som ho našiel. Opäť to bola jaskyňa, ale tentoraz sa nachádzala na úpätí masívnej hory. Nikto po vlastných by sa do nej nemal dostať, iba veľmi schopní lezci. Pred jaskyňou sa dokonca rozprestierala neveľká kamenná terasa bez zábradlia, ako stvorená pre mňa.
Nezaváhal som ani na chvíľu.
Zniesol som sa dolu a opatrne som Sabine položil na hladkú skalu. Ležala nehabne, hruď sa jej dvíhala a klesala slabými nádychmi. Dokonca aj jej srdce spomalilo.
Pre istotu som jej po ranách ešte raz prešiel jazykom, aby mala dostatok mojich hojivých slín. Dával som si pozor, aby som jej ešte viac neublížil, opatrne som ju olizoval a popritom som sa snažil upokojiť ten besný tlkot vlastného srdca.
Zviera vo mne revalo a metalo sa od zúrivosti miešanej so zúfalstvom. Desilo sa toho, že by sa Sabine neprebrala.
Nemohli sme o ňu prísť.
Potom som natiahol krk k jaskyni a zhlboka som sa nadýchol. Neucítil som nič, čo by naznačovalo, že sa v jaskyni niečo nachádzalo. Pre istotu som sa premenil a zamieril som dnu, aby som sa presvedčil na vlastné oči.
Nič.
S napätým výrazom som sa vrátil pred Sabine. Stále neotvorila oči, stále sa nehýbala. Čo najopatrnejšie som ju vzal na ruky a zdvihol som sa s ňou. Bola ľahká ako pierko. Ruky jej bezvládne viseli, hlava jej klesla dozadu a odhalila mi tak svoj krk. Drak vo mne zatúžil zaboriť jej tesáky do toho hladkého krku a kompletne si ju privlastniť.
