SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď sme sa vrátili do nášho brlohu, neprehovorili sme ani slovo. Zostal som vo svojej dračej podobe a napäto som sa uložil na plošinu, hľadiac do diaľok. Sabine chvíľu postávala vedľa mňa, ale nakoniec sa zašila do jaskyne.
Bol som naštvaný. Nie, to nebolo to správne slovo. Zúril som. Zúril som, že som nedokázal využiť šancu, ktorú sme dostali.
Keby som letel rýchlejšie! Keby sme nestrávili toľko času pri tom prekliatom jazere a šli vortex skontrolovať skôr!
Už sme mohli byť v našom svete.
Takto sme tu zostali uväznení, ktovie na ako dlho a nedokázal som sa zbaviť pocitu, že som Sabine sklamal.
O mňa mi nešlo. Prežil by som tu aj celé týždne. Ak ma niečo nesmrteľnosť naučila, bola to trpezlivosť a vyčkávanie. Nemal som sa kam ponáhľať. Ale keďže som mal na starosti Sabine, svoju družku, chcel som pre ňu len to najlepšie.
Zlyhal som.
Zlyhal som v tom, aby som ju dostal bezpečne domov.
Zostal som na plošine, až kým sa nezotmelo. Stále som sledoval oblohu, či neuvidím ďalšieho nepriateľského draka alebo niečo iné, čo by nás mohlo ohroziť. Obloha nad nami sa opätovne zatiahla a začalo sa blýskať.
V tejto prekliatej dimenzii sa búrky zjavovali každý jeden večer.
Daran?
Obzrel som sa k vchodu do jaskyne. Sabine sa krčila na zemi a ustarostene na mňa hľadela.
Blíži sa búrka. Poď dovnútra.
Bez slova som sa premenil. V momente, ako som sa vystrel do svojej ľudskej podoby, spustil sa dážď. Zamieril som k Sabine, sklonil som hlavu a vstúpil som do malej, teplej jaskyne, plnej jej sladkej vône.
„Prečo ešte nespíš?" spýtal som sa nie práve príjemne, keď som sa usadil vedľa nej. Sabine si ľahla, ja som sa automaticky natiahol za ňu a objal som ju okolo pása. Prešiel som jej nosom po odhalenom krku a zhlboka som sa nadýchol.
Pokoj.
Opäť som pocítil pokoj.
„Nemôžem zaspať," priznala potichu. Vonku sa zablyslo a zaburácal hrom taký silný, až sa zachvela celá jaskyňa.
„Myslíš, že to spadne?"
„Ochránim ťa," zamumlal som jej do vlasov a ešte tuhšie som ju k sebe privinul. „Pokojne spi."
Nič na to nepovedala, len si frustrovane povzdychla. Aby som ju upokojil, začal som ju hladiť po stehne, po bruchu, po ramene. Jemnými, pomalým pohybmi som sa dotýkal jej zvodného, ženského tela a vychutnával som si ten pocit. Sabine sa mi takmer roztopila v náručí a svaly sa jej uvoľnili.
„Hmm."
Mierne som nadvihol hlavu a obtrel som sa perami o jej ucho. „Páči sa ti to?"
