SABINE
Uloviť draka zrejme nebolo najmúdrejšie. Ešte menej múdre bolo nezabiť ho a odísť. Teraz ho mám v pätách a neviem sa ho zbaviť. Aké je to pre mňa prekvapenie, keď sa zmení na muža - príťažlivého, sexy a tak arogantného, až mám chuť vraziť mu...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Opierala som sa o hrubý kmeň stromu, vyhadzovala som nôž do vzduchu a zase som ho chytala, len aby som zaplašila nudu, ktorá sa ma zmocnila.
Stála som tu už celú večnosť, moje nohavičky viali vo vetre vysoko nado mnou, no Daran sa stále neukázal. Buď nebol v Londýne alebo...alebo jednoducho nechcel prísť.
Tá myšlienka bolela.
Šialene bolela.
Z pochmúrnej nálady ma vytrhlo podozrivé ticho. Zmeravela som, moje lovecké inštinkty aktivované na maximu. Prebehla som pohľadom po okolí, hľadajúc akékoľvek nebezpečenstvo. To ticho bolo neprirodzené.
Nespievali vtáky, nedul vietor, nešušťali listy na stromoch.
Akoby celý svet stíchol.
Zmocnila sa ma zlá predtucha. Pomaly a potichu som sa odlepila od stromu, pevne som zovrela nôž vo svojej dlani a zaprela som sa nohami do mäkkej trávy. Dívala som sa do tmy pomedzi stromy, preskúmala som hladinu jazierka, ale nevidela som nič podozrivé.
No cítila som to.
Niečo tu bolo.
Vzápätí som to zbadala.
Z temnoty vyšla postava. Stuhla som na kameň, keď sa pomalým, ležérnym krokom blížila ku mne. V tme zasvietili červené oči a mne mimovoľne klesol žalúdok až do nohavíc.
Upír.
„Ale, ale, ale," ozval sa melodický hlas. „Pozrime sa, čo tu máme. Nádherná vôňa, len tak mimochodom. Privolala si ma schválne?"
„Netuším, kto si," odsekla som jedovato, ale vnútorne som panikárila. „No nevolala som teba."
Upír sa zastavil niekoľko metrov odo mňa. Bol mladý, na plecia mu padali svetlé vlasy a vo svetle mojej čelovky zažiarili jeho tesáky, keď sa usmial.
„Skutočne? A koho si teda volala?"
„Svojho druha," prižmúrila som na neho oči, pripravená na jeho útok.
Upíri zaútočili vtedy, keď to človek nikdy nečakal a ich útoky boli nesmierne rýchle.
A takmer vždy smrtiace.
„Druha?" poobzeral sa. „Nevidím ho tu. Nech je to ktokoľvek, zrejme sa na teba vykašľal."
Dlane sa mi začali potiť. „Príde. A z teba si urobí večeru."
Upír zaklonil hlavu a zasmial sa smiechom, ktorý ma rozčuľoval. Bolo očividné, že mi neveril.
„Kto by už len -."
Zmĺkol, keď do nás udrel závan vetra. Zdvihol hlavu, na tvári sa mu zjavil neveriaci výraz. Než som stihla žmurknúť, vo svetle čelovky sa zaleskli dlhočizné zuby a ozvalo sa praskanie kostí.
