Prízrak : Biele Dievča

1. KAPITOLA

Ako nemá som roztvorila oči a len sa dívala. Nad ničím som nerozmýšľala. Myseľ bola plná prázdnoty. Nebola v nej žiadna špeciálna náplň. Všetky emócie a nálady sa roztrieštili ako sklo. A to najhoršie – na nič som si nespomínala.

Bola som sama. Okolo mňa sa vírila samota a úzkosť. Nikde som nič necítila ani nepočula. Vnímala som iba tlkot svojho srdca. Pokúsila som pohnúť telom, ale nedokázala som to. Akoby mi nepatrilo. Nemohla som ho ovládať. Bola som zmätená, až zúfalá. Na nič som si nepamätala a nevedela, ako som sa sem dostala, čo tu robím a to najstrašnejšie bolo, že som nevedela kto som. Potláčala som horúčkovitý nával paniky. Skoro som zošalela,mala som chuť vykričať si hlasivky a dostať všetky tieto hladné pocity zo seba von.

Začala som sa obzerať, pohybovala očami raz doľava potom doprava a potom dohora alebo nadol, len ako som mohla, pretože telo ma neposlúchalo.

Zaregistrovala som, že sa nachádzam vo svetlej miestnosti, vôkol mňa boli rozsvietené svetlá. Steny boli biele a nikde žiadne okno, prišlo mi to čudné. Pri mne bol pohár vody a rôzne spisy, papiere a lekárske prístroje a dokonca na jeden z nich som bola aj napojená. Infúzie.

Keď som uvidela svoju jednu nehybnú ruku ako je v nej pichnutá ihla prišlo mi nevoľno. Ale to ešte nebolo všetko. Svoj zrak som zaostrila na svoju bledú, až bielu farbu pokožky. Vyzerala mŕtvo. Potom som si obzrela čosi, čo očiam neuniklo. Tá vec sa nachádzala tiež na ruke. Bol to akýsi škrabanec, ale pomerne veľký a vypuklý. Pokúsila som sa tomu nevenovať pozornosť a myslieť nato, čo si teraz asi počnem.

Vtom som začula kľučku, niekto otvoril dvere, ktoré som nevidela, pretože v dohľade mi bránil záves. Srdce sa mi rozbúšilo, cítila som strach a paniku. Bála som sa. Bol to pocit, ktorý som ani opísať nedokázala. Keby som sa aspoň dokázala postaviť a následne utiecť, ale zmohla som sa iba na ležanie a otvorené oči dokorán. Zrazu vyšiel spoza závesu.

Nebol starý ani mladý. Vyzeral byť zdatný a rozumný v jeho tvári sa črtalo šokovanie a nadšenie. Na chvíľu zmeravel a pozeral na mňa s polo otvorenými ústami. Obzeral si ma ako nejaký zázrak. Potom sa rozbehol preč a papiere, čo predtým držal v rukách hodil na zem. Netrvalo dlho a vrátil sa s ďalším človekom, asi jeho spoločníkom. Obaja vyzerali múdro, nevidela som v nich žiadnu zlosť. Iba úprimné a milé tváre dvoch mužov. Mali krátke vlasy a pri ušiach im už vyliezali šediny. Jeden z nich mal okuliare a bol chudší. Zato ten druhý ich nemal a zase bol širší. Prišli mi ako doktori a ja som v akejsi zvláštnej nemocnici.

„Ahoj," vľúdne ma pozdravil ten s okuliarmi. Nezmohla som sa na odpoveď. Pristúpil ku mne bližšie a dotkol sa môjho mokrého čela. Od stresu a strachu som sa potila a triasla. Ten druhý si niečo zapisoval do nejakého zošita. Bol strašne hrubý.

„Ako sa cítiš?" uprene sa mi pozeral do očí akoby z nich chcel niečo vyčítať. A určite aj vyčítal. Možno v nich uvidel zdesenie a hrôzu. Odtiahol zo mňa svoju ruku a spravil jeden krok dozadu, následne to urobil aj jeho kamarát alebo spolupracovník .Nedokázala som mu odpovedať na jeho otázku. Ako sa cítim? Žartuje? Veď ja... ja... si nič nepamätám. Neviem ako som sa sem dostala, neviem kde to som, neviem kto sú oni a hlavne neviem kto som ja!

„Dobre. Tak čo keby sme začali inak? Nemusíš sa nás báť. My sme sa o teba postarali. Vďaka nám ležíš teraz tu, zdravá." odvetil ten okuliarnatý.

Môžem im prísť ako totálne nemá alebo vygumovaná, ale ja vôbec neviem, čo im mám nato povedať. Keď vlastne ani nič neviem.

Keď si všimol, že so mnou nepohol ani tak musel prísť na iný spôsob nadviazania kontaktu so mnou.