Prízrak : Biele Dievča

14. KAPITOLA

......Ahojte, vopred chcem upozorniť na psychický problém aplikácie Wattpad. Rád si mení moje slová a tým pádom vety prestanú dávať zmysel. Dúfam, že to takto nebude trvať donekonečna. Čo som zistila (asi) tak tento problém vzniká iba na počítači. Takže ak tu nájdete dosť viditeľné a nezmyselné chyby, ospravedlňujem sa. Ale ja za to nemôžem........

Cestou do školy som pozorovala každého človeka, ktorý ma obišiel alebo bol v mojej blízkosti. Zaostrila som na tvár starca alebo starenky. Posnažila sa cítiť, čo cítia oni a čo si myslia. Ich stará a vráskavá tvár bola svojím spôsobom veľmi krásna, písala príbeh ich života. Akoby sa tam bol usadil. Bolo to pre mňa niečo čarovné a neznáme.

Pátrala som aj po tom, či je na ich tvári vidieť náznak žiaľu a šťastia. Či tvár dokáže prezradiť a ukázať veľa. Dokáže, ale niekedy nie tak, akoby sme si to boli predstavovali.

Zažili ste aj vy temný život? Spýtala som sa v myšlienkach a pomaly sa vliekla ďalej. Narážala som na to, o čom sa včera rozprávali Ivan a Benjamín. Ako Benjamín opisoval svoje strašné pocity, keď bol mladší. Keď boli všetci sledovaní, keď boli nútení držať jazyk za zubami. A keď niekto začal špekulovať proti mocnosti, vláde, tak existencia špekulanta sa jednoducho vymazala. Ale aké tajomstvá mali za úlohu skrývať? Čoho sa tak báli, že to vyjde na povrch? Nemohla to byť iba Thomasova hrozná rodina, Ressartovci. Čo museli tak nutne zatajovať? Hnalo ma to uvažovať nad tým čoraz viac. A ako otočiť hru proti najmocnejším ľuďom? Ako máme spáliť svoju drevenú figúrku, keď nevieme vytvoriť oheň? V prvom rade treba založiť oheň a odstrániť dážď, ktorý nám svojou znečistenou vodou otrávil mozgy.

Na druhej strane som rozmýšľala nad včerajším snom, nie snom, nočnou morou. Akoby sa mi snažila niečo ukázať, akoby ma niekam posúvala, akoby sa pokúšala vysvetliť niečo veľmi dôležité. Hľadala som kľúč. To by dávalo aj zmysel, včera som počúvala ich rozhovor ako tárali o kľúči a zámku. Hovorili, že majú oboje predmety. A keď som sa nad tým zamyslela, tak moja hlava to mohla uchytiť a na základe toho spustiť nerealitu s novými prekvapeniami a nástrahami, to by dávalo logiku, ale predsa... predsa...

Vraví sa, že by sme mali svoje vnútro, podvedomie, vnútorný hlas, počúvať a riadiť sa len podľa neho. Mozog je vraj príliš ľahkomyseľný a srdce zase príliš emociálne. V mozgu sa nám hromadí hnev a temnota. V srdci sa nám hromadí láska a svetlo. A tieto dve orgány v tele neustále bojujú a pretekajú sa. Je to šialené. Ale naše vlastné podvedomie s nikým nesúperí, je to niečo nevysvetliteľné, magické. Sú to spútané slová, ktoré vychádzajú z duše. Malý plamienok, ktorý rozmrazí aj ten najtuhší ľad, plamienok, ktorý pretrhne aj tie najhrubšie putá. Nikdy nevyhasne, až v čase smrti. Zhasne, vysuší sa, odpojí sa, odíde. S túžbou nájsť nové telo. Napokon sa zachytí o ďalšie slabé vlákenko a spustí jeho plameň, nový život.

A moje spomínané vnútro mi našepkávalo....

Žiaden kľúč nikdy nejestvoval. Ty si ten kľúč. Poď,.. odomkni ma a spolu dokážeme... nemožné. Zmeníme svet, naplníme naše spoločné túžby...

Pred tvárou sa mi zjavili priesvitné a trblietavé ruky plné čistoty a krásy. Skoro by som ich chytila, ale uvedomila som si, že to boli iba moje trúfalé predstavy s túžbou, naozajstnou túžbou, pocítiť lepšie dni. Aby sa tento umierajúci kolotoč zastavil. Podvedomie vycítilo, že chcem zachrániť - nie svet, ale samú seba. Volám o pomoc.

V škole som sa predstierala, akoby sa nič nedialo, že bolo všetko úplne normálne, ako malo byť. Som dievča s obyčajnými problémami na svoj vek, nahovárala som si to, až som sa snažila tomu uveriť, ale v duši som vedela, že to tak nie je. Už to nikdy nebude také aké bývalo, také jednoduché. Áno, vtedy to ešte bolo jednoduché, ale teraz... keď viem, že moja nevlastná rodina chce ísť na samovražednú misiu...