Prízrak : Biele Dievča

24. KAPITOLA : NIHASA A NIHASA

Zažmurkala som a chcela obraz pred sebou odstrániť, vymazať. Ešte raz som si pretrela oči a v duši našepkávala nech sa spamätám. Nech sa preberiem, zobudím. Štípala som sa po stehnách, rukách, bruchu, lícach... ale nič nepomáhalo. Stále som tu bola, neodišla som, nezobudila som sa. Po štípancoch mi na pokožke zostali dobré a červené fľaky, ale bolo mi to jedno. Pre útek by som spravila čokoľvek. Dokonca som aj chcela utiecť, vziať nohy na plecia, vypariť sa. Zamknúť mreže a už sem nikdy nevstúpiť. Ale ako som na to len pomyslela a začala sa otáčať, cestu mi zatarasila zvláštna vec. Znášalo sa to vo vzduchu a bola to... reťaz. Veľká a hrubá reťaz, ako tie, ktoré som zhadzovala z brány. A teraz akoby nadobudla vlastné vedomie, akoby ožila. Pohrozila mi a ja som udivene i vystrašene ostala stáť na mieste ako zamrznutá.

„Ale ale... dievčatko... čoho sa tak bojíš?" zachrčala osoba, ktorá sa nazývala mnou.

Zrak som vrátila priamo k nej a stále som nebola schopná vôbec ničoho. Neverila som vlastným očiam a ani myšlienkam. Sklamali ma vlastné orgány.

„Veď my sme najlepšie priateľky," pokračovala a vôbec si nerobila starosti s tým, že fakticky krvácala, akoby to ani nebola cítila. „Určite máš mnoho otázok na mňa. Tak začni. Poď. Neboj sa. Za ten čas som sa stala trpezlivou, ešte chvíľu počkám. A navyše... pozri sa na mňa, aká som len úbohá... to chvíľu potrvá, kým sa zbavím tohto... bremena." každým novým slovom sa jej hlas zlepšoval, až pripomínal normálny, ženský. Bol trochu podobný môjmu vlastnému, ale mala ho o niečo hrubší s náplňou panovačnosti a zlomyseľnosti.

Ja som mala neustále zarazený pohľad. To bremeno... myslela tým reťaze, ostne a klince? Ona sa z nich akože dokáže odmotať, odtrhnúť a dostať? To nemôže byť pravda. Nemôže ani žiť a predsa žije... ale tým, že sa odtiaľ bude chcieť násilne odtrhnúť, to už jej nezvyčajné telo nezvládne.

„K-K-kt-kt-kt-kto s-si?" otázku som vykoktala len tak-tak, akoby ma niekto bol dusil a ja som nemohla rozprávať, môj hlas pripomínal jej namáhavý, chrapľavý, ako ma oslovila na začiatku.

Usmiala sa, robilo jej radosť viesť s niekým rozhovor, „vari nevieš?" a žmurkla.

Neodpovedala som.

Teraz sa ešte väčšmi usmiala, až som sa naľakala jej divného pohľadu, až šialeného. „Tak ti to ešte raz poviem. Som Nihasa."

„Ja som Nihasa." obránila som sa, obránila som svoje vlastné a nenávidené meno.

Ona pokrútila s hlavou, „ja som Nihasa," zopakovala.

Úsmev na jej perách nemizol, skôr sa ešte viac prehĺbil. Každým jej slovom narastal do väčších a hrôzostrašnejších rozmerov. Rástol do temna, škodoradosti.

„Nerozumiem ti." zašepkala som.

Vycerila ostré a podivne krásne a čisté biele zuby, a spustila nepríjemný smiech, ktorý sa ozýval na všetky strany. Avšak nemohla si to dlho dovoliť takto pokračovať. Jej zdecimované telo to nezvládalo a ani nedovoľovalo.

„Hahaha," skončila, lebo si musela hlasno odkašľať. Keď ju prestala znova dusiť krv, ktorú si len sama vyprodukovala svojím správaním, tak pokračovala: „Robím si z teba srandu! Jasné, že nie som Nihasa! Preboha! Kto už by chcel byť Nihasa? Kto by chcel byť ty? Ja som.... a nie! Nepoviem ti to. Mám mnoho mien, ale tie mená si zaslúžia vedieť iba silní ľudia a ty nie si silná. Si úbohá. Ešte raz, kto by chcel byť ako ty?" vyštekla a zatvárila sa do posmešnej grimasy, až sa jej líca nafučali.

„J-ja neviem, kto by chcel byť ako ja. Asi nikto. A máš pravdu som úbohá a slabá, nemotorná. Bojím sa... a to ma ničí." povedala som úprimne, vyslovila som to v zúfalstve. Možno dokonca v naivite, možno som chcela od nej radu, pomoc.