Prízrak : Biele Dievča

18. KAPITOLA : IVAN

„Čo si to, preboha, urobil?" zvreskol rozzúrený otec. „Ako ti mohla uniknúť? Veď je to len dieťa!"

Zahanbene a zničene som odvrátil pohľad na druhú stranu, niekde, kde ma nepreklínali otcove otravné oči. Zbytočne panikáril.

„Veď máme všetko pod kontrolou." povedal som potichu a vyrovnane.

Usiloval som sa o skrotenie otca, ale aj samého seba. V hĺbke duše ma to naozaj štvalo. Fakt ma dostala. Kurva, veď ona ma naozaj dostala! Takto silno by ma nedokázalo vychudnuté dievča kopnúť ba poraziť. Doteraz ma bolela hlava a v dlani som mal zaryté črepiny, ktoré som si len pred chvíľou odstránil z ruky. Benjamín mi dlaň vydezinfikoval a obviazal. Otca moje zranenie netrápilo, v očiach a v mysli mal už dlhé roky len Nihasu. Prešiel som si znova po čele a zacítil prudkú bolesť, modrina narastala.

„Nemáme! Máme hovno pod kontrolou! Veď utiekla a ty si jej ešte stihol všetko povedať!" opakoval otec, aký som sprostý a nemožný, jeho kyslý hlas ma prinášal do rozpakov.

Radšej som sa zameriaval na jeho zlosť, ako na svoju voči sebe a Nihase. Nemal som dovoliť pustiť do seba city. Doriti! Zaraz prebehla mnou ďalšia fyzická bolesť, značka, ktorou si ma označila, aby som na ňu nezabudol. Veď ma skoro aj vykastrovala. Ako...

„Nič som jej nepovedal. Vie iba o tom, že je vlastne nikto..."

„A vôbec... ako ti mohla zdrhnúť? Nemyslel som si, že máš až taký deravý mozog."

Na odpoveď som sa len zhrbil na stoličke a hlavu vložil do spotených dlaní. Otec len chodil zo strany na stranu a furt si niečo šomral popod nos, predpokladal som, že sú to len samé nadávky a ako je zo mňa zase sklamaný, ako ľutuje akého má zbabelého syna, ktorému utečie zo spárov malé dievča. Malé dievča... ale zrazu sakramentsky silné... keď bude niekedy nejaké „nabudúce" jej úderom sa musím za každú cenu vyhnúť.

Zaraz sa zastavil a prebodol ma neľútostným pohľadom „nehovor mi, že máš pre ňu vážne slabosť."

„Nemám slabosť pre nikoho."

„Ale máš, aj tá tvoja... neviem ako sa volá... na čo vôbec chceš dievčatká vo svojej blízkosti? Len im ohrozuješ životy."

„Viem sa o seba postarať." zafrflal som.

„To vidím, o seba ti to ide naozaj perfektne, ale čo staranie sa o druhých? Dávanie pozor na Nihasu, kontrolovať ju? Zlyhal si vo všetkom, o čo som ťa kedy žiadal. Som nadmieru sklamaný."

„Dobre. Nemali by sme riešiť tieto zbytočnosti, nikomu to nepomôže. Už sa stalo, nikto to nezmení. Teraz hlavný problém je tu Nihasa. Môže ísť na políciu a udať nás." povedal Benjamín, ktorý doteraz celú našu hádku len mlčky počúval.

„Máš pravdu, trochu som sa nechal ovládnuť hnevom." otec mu dal za pravdu.

Navonok sa schladil, ale vnútri mu každú chvíľu vybuchne ďalšia bomba.

„Asi by sme mali kontaktovať Daniela a Pietra." navrhol Benjamín.

Obaja sme naňho vypúlili oči a nemohli uveriť, že to myslí vážne. Tých zapredaných idiotov? Keby sa len dozvedeli, čo sa stalo, tak je s nami všetkými amen. A keby sa im už len Nihasa dostala do rúk, tak to už môže len snívať po lepších dňoch. My sme ešte slabý odvar.

„Prepáč, Benko, ale aj tebe ruplo v mozgu?" otec už strácal zdravú hlavu.

„Som si istý, že oni by ju ľahšie chytili."

„Áno, chytili, a mali by sme po chlebe."

„Každopádne, keby nás udala polícií, aj keď nemá žiadne dôkazy proti nám, tak Danielovi a Pietrovi ľudia by ich odpratali a my by sme získali späť našu Nihasu."